MARTINA AJ KEĎ SKORO SLEPÁ...I.

Martina si vybaľovala veci z veľkej cestovnej tašky a ukladala ich do svojej novej skrine, vo svojom novom domove. Pritom myslela na to; ako to tu ten rok vydrží?!
„Miláčik, ešte si to stále môžeš rozmyslieť.“ Ozvala sa jej mama vedľa nej so slzami v očiach. Martina položila na posteľ šaty, ktoré práve držala v rukách a objala svoju mamu okolo krku. „Keď som už tu, tak tu aj zostanem. Uvidíš, ten jeden rok prejde ani nezbadáš a potom, si pôjdem spraviť ten masérsky kurz u nás na východe a tam, už budem oveľa bližšie k tebe.“ Usmiala sa a pobozkala ju na líce. „Dúfam, že tvoja spolubývajúca je slušné dievča!“ Vzdychol si jej otec. „To dúfam aj ja, inak...“ Zasmiala sa a vrhla sa mu do náručia. Milovala svoju mamu, ale svojho otca zbožňovala- rovnako, ako on ju. Jej mama dokončila vybaľovanie a smutne na nich pozrela. „Ešte máme fúru času, poďme si niekam sadnúť na kávu!“ „Myslíš si, že v tomto zapadákove sa nájde nejaká reštaurácia?“ Uškrnula sa Martina. „Nejaká krčma sa tu iste nájde.“ Povedal jej otec a išiel zatvoriť okno, ktoré hneď po príchode otvorili.

Keď sa po necelých dvoch hodinách vrátili, jej spolubývajúca tam už bola. Bolo to, vysoké a chudé dievča s dlhými jemnými vlasmi. Martinini rodičia si všimli, že je približne vo veku ich dcéry, ale okrem vlasov nemala na sebe nič pekné. „Ja sa volám, Marcela.“ Roztiahla tenké pery do úsmevu a podávala ruku Martine. (Vyzerá, ako ježibaba.) Pomyslel si Martinin otec, keď sa jej odhalili špicaté zuby a dlhý orlí nos sa jej pri úsmeve spustil na ústa. „Ja sa volám, Martina.“ Odvetila jej srdečne a chytila jej ruku. „My sme, jej rodičia.“ Ozvala sa jej mama a tiež chytila Marcele ruku. Potom sa predstavil jej otec, ale ruku jej nepodal. Chvíľu sa ešte zhovárali, po chvíli však jej otec pozrel na hodinky a nahlas si vzdychol: „Už budeme musieť ísť, aby sme stihli vlak.“ „Vyprevadím vás.“ Vzdychla si Martina a vstala z postele.
„Tak ťa tu nerada nechávam...“ Vzdychala jej mama, kým čakali na výťah. „Neboj sa mama, nič sa mi nestane.“ Upokojovala ju Martina a ustúpila na bok, lebo z výťahu práve vystupovali, dvaja mladí ľudia s detským kočíkom. „Mama pozri, bábätko!“ Zvolala nadšene a nahla sa nad kočík. „Volá sa, Janko.“ Usmiala sa mladá žena a vôbec jej nevadilo, že cudzí ľudia obkukujú jej dieťa. „Vy tu bývate?“ Spýtala sa Martina zvedavo. „Sme susedia.“ Odvetil podľa všetkého, jej manžel. „Ja som, Hana a tento tu, ukázala na svojho manžela, je Jano.“ Usmiala sa mladá žena. Martina jej úsmev opätovala a predstavila sa. Potom, predstavila svojich rodičov a spýtala sa, či smie navštíviť malého Janka. Keď Hana s Janom s radosťou súhlasili, rozlúčili sa a Martina s rodičmi nastúpili do výťahu.

„Budeme najlepšie kamošky.“ Zvolala Marcela, keď sa Martina vrátila a usadila sa v tureckom sede na svojej posteli. Martina nevidela Marcelu jasne, veď zrak už mala taký slabí, že z tej diaľky rozoznávala len obrysy, ale niečo sa jej na nej nepáčilo. Možno, že to bol jej medový hlások, ktorý znel akosi falošne, nevedela to, ale bola si istá, že najlepšími kamoškami nebudú nikdy. „Pracuješ tu dlho?“ Spýtala sa zvedavo. „Presne o týždeň, to bude rok.“ Odvetila Marcela veselo. „Chystám to osláviť. Ostanem tu na víkend a v Sobotu tu zorganizujem žúr.“ „Žúr?“ Zvolala Martina prekvapene. Marcela sa rozosmiala. „Áno, žúr. Pozvem pár kamošov, nakúpim nejaké to pitie a maškrty, a budeme oslavovať. Dúfam, že mi s tým pomôžeš?“ „Samozrejme, že ti pomôžem.“ Odvetila a rozmýšľala nad tým, ako taký slepecký žúr vyzerá. „Mieniš tu zostať dlhšie, alebo si tu len na istý čas?“ Opýtala sa Marcela so smiechom. „Zostanem tu jeden rok a potom nastúpim na masérsky kurz v ...“ „Baby sa vrátili!“ Skočila jej do reči natešene. „Aké baby?“ „Dievčatá z vedľajšej izby. Poď, sú to dobré dievčatá, iba trochu... no veď zistíš sama.“ Povedala a ťahala Martinu von z izby. Tej sa to veľmi nepáčilo, ale bola zvedavá a tak, išla s ňou.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu