Biancadetolle: MARTINA AJ KEĎ SKORO SLEPÁ...II.

„Ahojte baby!“ Zvolala veselo Marcela, keď bez zaklopania vošla do vedľajšej izby. „Mám novú spolubývajúcu.“ Oznámila im a ťahala Martinu do stredu izby, aby si ju dobre pozreli. „Ahojte, ja som Martina.“ Ozvala sa Martina a snažila sa, aby jej hlas znel nenútene. „Ahoj!“ Pozdravili všetky tri dievčatá naraz. „Zdeni, tu si?“ Ozvala sa Marcela a potlačila Martinu k na krátko ostrihanému, plavovlasému dievčaťu. „Vitaj v tomto blázinci.“ Usmiala sa Zdenka a stisla Martine ruku. Martina chcela niečo odvetiť, ale Marcela ju schmatla za ruku a ťahala k dievčaťu, ktoré si práve vybaľovalo tašku. „Pekne ťa vítam.“ Usmialo sa hnedovlasé dievča a tiež jej stislo ruku. „No a toto je, Jana.“ Uškrnula sa Marcela a Martina sa ocitla, pred na krátko ostrihanou čiernovláskou. „Vitaj u nás...“ Škerila sa Jana a Martine pripadala, ako keby bola trochu nasprostastá. „Tak, zoznámenie máte za sebou a teraz mi môžete porozprávať, čo máte nového.“ Ozvala sa opäť Marcela a sadla si na stoličku pri stole. Martina si sadla na Zdenkinu posteľ do tureckého sedu a počúvala. Po niekoľkých minútach prišla na to, čo mala Marcela na mysli, keď povedala, že sú to dobré dievčatá, ale trochu...hlúpe.

Marcela vstala už o piatej, lebo o šiestej už musela byť v robote. „Prečo vstávaš tak skoro, veď do práce to máš päť minút, ááh...“ Zívala Martina a posadila sa na posteli. „Chcem si v pohode vychutnať, rannú kávu s cigaretou.“ Odvetila Marcela a zapla rýchlovarnú kanvicu. „Idem sa vycikať.“ Vzdychla Martina a vstala z postele. Keď sa vrátila, otvorila okno a opäť si ľahla. „Vieš, ja rada chodím do roboty trochu skôr.“ Ozvala sa Marcela dôverne. „Prečo?“ Spýtala sa Martina nechápavo a znova sa posadila. „Porozprávam ti to potom, teraz sa idem osprchovať.“ Uškrnula sa keď si zaliala kávu a vyšla z izby. Martina mykla plecom a opäť si ľahla.

Keď sa znovu zobudila, už bol biely deň. (Kto vie, čo mi to chcela povedať?) Pomyslela si s úsmevom, keď si spomenula na Marcelu. Vstala z postele a vyšla do kúpelne. Postavila vodu na čaj a začala sa obliekať. Keď si zaliala ovocný čaj, zobrala si kefu na vlasy a vyšla na balkón. S námahou si kefovala dlhé, husté vlasy, keď začula povedomý, ženský hlas. „Nepotrebuješ pomoc?“ Bola to Hana. Stála na balkóne a niečo robila. Z tej diaľky nerozoznala čo robí, ale pravdepodobne vešala prádlo. „Nie, ďakujem.“ Odvetila s úsmevom a zakývala jej na pozdrav. „Nejdeš na návštevu?“ Spýtala sa Hana. „Najprv sa naraňajkujem a trochu dám do poriadku izbu. Odvetila a vrátila sa do izby.

O pol hodiny, už klopala na dvere mladých manželov a keď počula Hanino;Vojdi! Vošla dnu. „Poď, dáme si kávu!“ Zvolala usmiata Hana a ťahala Martinu do izby. „Môžem ho zobrať na ruky?“ Opýtala sa Martina, keď začula mrnčanie malého Janka. „Budem ti vďačná, keď sa ti ho podarí trochu zabaviť. Idú mu zuby, tak je trochu ufňukaný.“ Povedala Hana a išla postaviť na kávu. Martina sa hrala s malým, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel, Jano Hanin muž ešte s jedným chlapom. „Pozval som Ivana na kávu.“ Oznámil svojej žene a viedol svojho hosťa do izby. Zbadal Martinu a celý sa rozžiaril. „Ty si tu?“ Zvolal prekvapene a usmial sa, od ucha k uchu. „Hana ma pozvala.“ Odvetila s úsmevom. „Som rád, že si prišla, aspoň ťa zoznámim s jedným známym.“ Povedal Jano a predstavil jej Ivana. Usmiala sa a podala mu ruku. „Ja som, Martina a ...“ „Len mu nepovedz, kde bývaš, lebo bude za tebou dobiedzať!“ Skočila jej do reči Hana, ktorá práve vošla do izby. "„Prečo ju strašíš, veď ja pekné dievčatá nejem na večeru?!" Zvolal Ivan so smiechom a prisadol si k nej. „Ja ju nestraším, iba ju pred tebou vystríham. Každý vie, že si ten najväčší sukničkár na okolí.“ Povedala Hana s úškrnom. „Prečo máš na sebe montérky?“ Spýtala sa Martina zvedavo Ivana. „Ja som totiž v robote a teraz mám pätnásť minútovú prestávku na kávu.“ Usmial sa a nespúšťal z nej zrak. „Tak, aj Marcela príde na raňajky.“ Zvolala a chcela vstať. „Nech príde, ty predsa nemusíš byť stále pri nej.“ Ozvala sa Hana mrzuto. „Takže, ty bývaš s Marcelou.“ Vzdychol si Ivan a lepšie sa jej prizrel. „Ty, ju poznáš?“ Opýtala sa Martina a utrela malému sliny z brady. „Moja milá, tu každý pozná každého.“ Povzdychol si Jano trpko. „Pracujeme v jednej dielni.“ Povedal Ivan a zobral si od Hany šálku.

„Kde si bola doobeda? Bola som sa najesť, ale teba tu nebolo.“ Spýtala sa Marcela zvedavo, keď sa vrátila z práce. „Bola som vedľa, u susedov. Hana ma pozvala na kávu.“ Odvetila Martina a obliekla si montérky. „No zbohom! Radím ti, daj si na tú ženskú pozor, je to potvora!“ Vzdychla si Marcela a rozpustila si vlasy. Martina jej chcela povedať, že podľa nej je Hana zlatá, ale Marcela jej nedožičila čas. „Ráno som ti nemohla porozprávať, prečo chodím rada do roboty skôr.“ Povedala a vytiahla si kefu na vlasy. „Tak už to povedz!“ Súrila ju Martina. „Pokoj! Kam sa tak ponáhľaš?“ „Tam, odkiaľ si sa práve vrátila.“ Odvetila a lepšie sa na ňu zadívala. „Kým si nacvičím trasu, budem chodiť do práce s Janom.“ Povedala a čakala výbuch smiechu. „Dobre robíš, Jano ešte dosť dobre vidí.“ Udobrila jej rozhodnutie Marcela a pokračovala v rozprávaní. „Takže, v dielni robí jeden chlap, ktorý sa mi strašne páči. Nebýva na ubytovni, preto je tu vždy ako prvý. Vieš, on chodí autobusom z vedľajšej dediny. A myslím si, že sa aj ja páčim jemu.“ Povedala zasnene a chcela pokračovať, ale práve niekto zaklopal na dvere a Martina išla otvoriť. „Ideme?“ Bol to Jano, ktorý prišiel po ňu. „Večer sa o tom porozprávame.“ Povedala Marcele, zobrala si kľúče a vyšla z izby.

Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

MARTINA AJ KEĎ SKORO SLEPÁ...II.

3 komenty k blogu

Horúce!