„Ako bolo, prvý deň v robote?“ Spýtala sa jej Marcela, keď sa večer unavená a spotená vrátila na ubytovňu. „Celkom to ujde.“ Vzdychla si unavene a začala si vyzliekať montérky. Keď sa osprchovala a vykefovala si prach z vlasov, natiahla si tenkú nočnú košeľu a župan. Uvarila si Jazmínový čaj a sadla si na posteľ, do tureckého sedu. „A teraz, keď chceš, môžeš mi porozprávať, o tom tvojom hm...miláčikovi.“ Uškrnula sa a odpila si z čaju. Marcela už začala rozprávať, keď ju prerušila: „Ešte chvíľu vydrž! K Jazmínovému čaju, si musím navodiť tú správnu atmosféru.“ Povedala a vytiahla zo skrine, vonné tyčinky a stojanček v tvare draka. Strčila jednu tyčinku do papule draka a zapálila ju. „To je ono.“ Vdýchla do seba voňavý dym a zaujala predchádzajúcu polohu. „Teraz ťa už pozorne počúvam.“ Povedala s úsmevom a zobrala si šálku s čajom. Marcela si mrzuto vzdychla a začala znova. Keď prestala rozprávať, Martina si vzdychla. „Hovoríš, že má družku. A tebe to nevadí?“ „Veď ti hovorím, že je od neho, o dvanásť rokov staršia.“ Zvolala Marcela. „No veď práve...“ Chcela jej povedať svoj názor, ale Marcela ho začala obhajovať a tak, radšej zmĺkla. „On ju nemiluje, žije s ňou len z... Skrátka, vyhovuje mu, že sa o neho stará.“ Martina pocítila odpor k tomu chlapovi, aj keď ho nepoznala a ani ho netúžila spoznať. „Je to len a len tvoja vec, čo robíš so svojim životom.“ Povedala Marcele a vyšla na balkón. Považovala Marcelu za rozumnejšiu, ale zistila, že je rovnako hlúpa, ako tie tri vedľa, z ktorých sa vysmieva ona. Už včera vedela, že najlepšie kamošky z nich nebudú nikdy, ale teraz si bola istá, že ani dobré kamošky nebudú. „Martinka, ty sa hneváš?“ Začula za sebou jej hlas. „Hnevá ma, že si sa zaľúbila do chlapa, ktorý si to nezaslúži.“ Odvetila pokojne a obrátila sa k nej. Marcela sa zasmiala a chytila ju za ruky. „Nerob si o mňa starosti, ja si už nejako poradím!“ Povedala so smiechom, pustila jej ruky a postavila sa vedľa nej.
Celý týždeň ubehol pokojne. Jano sprevádzal Martinu do roboty, aj z roboty. Spolu chodievali na nákupy a Hana stále častejšie nechávala aj malého s Martinou. Martine sa to páčilo, lebo milovala malé deti a aj Jano bol k nej pozorný. S Marcelou sa málo zhovárali, lebo keď jedna bola doma, druhá bola v práci a naopak. V Piatok večer boli dlho hore, lebo Marcela plánovala oslavu a do nekonečna opakovala, čo treba nakúpiť, a aké úpravy treba spraviť v izbe, aby sa tam pomestilo viac ľudí. „Dobre, dobre, bude všetko tak, ako ty chceš, len ma už nechaj konečne spať!“ Vzdychla si Martina unavene a otočila sa k stene.
„Hore sa, spachtoš vstávaj!“ Kričala Marcela veselo a ťahala z Martini prikrývku. „Koľko je hodín, ááh...?“ Pýtala sa Martina zívajúc. „Sedem. Máme veľa roboty, tak si švihni!“ Smiala sa Marcela a otvorila okno. „Čo si sa zbláznila, veď je Sobota?!“ Zvolala Martina a chcela si natiahnuť prikrývku. „Nie, nie, nie moja milá, sľúbila si, že mi pomôžeš, tak teda vstávaj!“ Uškŕňala sa Marcela a zobrala jej prikrývku. Martina hundrúc vstala a vyšla do kúpeľne. „Tak mi sprav aspoň čaj!“ Zavolala skôr, ako zatvorila za sebou dvere.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kikarv
3. 6.júna 2008 18:02
Je to pekne
Napíš svoj komentár