MARTINA AJ KEĎ SKORO SLEPÁ...IV.

„Najprv, pôjdeme na nákupy a potom sa pustíme...“ Martina jej prudko skočila do reči: „Na nákupy, my dve?!“ „Hádam si nemyslíš, že sama budem vláčiť nákupy?!“ Zvolala Marcela pohoršene. „Ale nie, nemyslela som na to.“ Vysvetľovala Martina. „Ide o to, že... no, že ty nevidíš a aj môj zrak je menej, ako slabý.“ „Neboj sa, nepôjdeme samé! Pôjde s nami Jožko, ten čo býva na prvom. Je ochotný pomôcť komukoľvek, stačí, keď mu zaplatí pivo.“ Povedala Marcela a odhryzla si z koláča. „Ale pôjde s nami, aj Jano.“ Vyhŕklo z Martini. „Keď chce, môže ísť s nami, ale ja na tvojom mieste by som si odneho držala odstup.“ Uškrnula sa a Martine to neušlo. „Prečo, deje sa niečo?“ Opýtala sa podozrievavo. Marcela si vzdychla a potom jej povedala, že medzi ľuďmi sa začína o nich šepkať. „Vraj, pričasto vás vidieť spolu.“ Martina sa rozosmiala. „Veď, sme kamaráti a pomáha mi, ako sa len dá... A Hana, vždy o všetkom vie.“ „Kašli na to, teraz máme iné starosti!“ Mávla Marcela rukou a zobrala si ďalší koláč.

Keď sa vrátili z nákupov, Martina bola rada, že predsa išiel s nimi aj Jano. Ten Marcelin slávny Jožko, v nej nevzbudzoval príliš veľkú dôveru a keby tam nebol Jano, musela by vláčiť dve ťažké tašky. Takto, jej tašky niesol on. „Tak, a teraz sa pustíme do roboty.“ Povedala Marcela nadšene, keď vyložili všetok nákup. „Chcem, aby o druhej bolo všetko hotové. Vieš, príde aj Ivan a chcem na neho zapôsobiť.“ Uškrnula sa a odniesla do chladničky tri fľaše vína. Martina stála, ako zarazená. „Ivan, ten tvoj vyvolený, je Ivan?“ Dostala zo seba, po chvíli. „Ty ho poznáš?“ Opýtala sa Marcela začudovane. Martina mykla plecom. „Raz som sa s ním stretla.“ Odvetila mrzuto a začala vynášať Marcele pivá, aby ich tiež poukladala do chladničky. Keď vtedy, u Hany sedel vedľa nej tak blízko, videla mu do tváre a musela si priznať, že je pekný. Ale teraz, keď sa o ňom dozvedela pravdu, sprotivil sa jej. „A čo, páči sa ti?“ Vyzvedala Marcela. „Nič extra.“ Ledabolo odvetila Martina a išla zobrať ďalšie fľaše.

Okolo pol jednej sa naobedovali;Martina spravila svoje obľúbené, špagety s mletým mäsom, syrom a kečupom. A Marcela zas, uvarila sáčkovú polievku. „Tieto knedličkové polievky ľúbim, ale inú polievku zo sáčku nezjem.“ Povedala Martina, keď si sadala k stolu. „Ani ja ich nezbožňujem, ale keď tu občas ostanem aj na víkend, musím sa uspokojiť aj s týmto, alebo ísť sa najesť von.“ Odvetila Marcela s úškrnom. Martina jej na to neodpovedala a pustila sa do polievky. „Nevedela som, že si taká dobrá kuchárka.“ Zvolala Marcela, hneď ako sa pustila do vrchovato naloženého taniera špagiet, hojne posypaných syrom a výdatne poliatych kečupom.
„To nie je predsa žiadne kuchárske umenie, špagety dokáže uvariť každý.“ Usmiala sa a pustila sa do svojej porcie. „Nemyslím.“ Povzdychla si Marcela a kým nezjedla všetko, čo mala na tanieri, už sa neozvala.

Keď presne o druhej zaklopali na dvere baby z vedľajšej izby, už mali všetko pripravené. „Tu sa chystá tancovačka.“ Zvolala Zdenka, keď uvidela k stene prisunutý stôl. „Aká by to bola oslava, bez tanca.“ Usmiala sa Marcela a usadila Janu na stoličku, celkom na kraji pri stene. „Príde aj tvoj miláčik?“ Opýtala sa Zdenka a sadla si na Martininu posteľ. „Som si istá, že príde.“ Odvetila s neistým hlasom. Jana si odfrkla. „Vieš Martinka, nie len mne sa Ivan páči, ale aj naša Janka je celá pobláznená.“ Pohŕdavo sa uškrnula a odvrátila sa od nej. „Pustime si trocha hudby!“ Navrhla rýchlo Andrea a išla zapnúť magnetofón, čo stál na skrini.

Po pár minútach, opäť zaklopali na dvere a do izby vošli tri dievčatá, Marceline známe ešte zo školy. Martina ich už zbežne poznala, ale neboli jej boh vie ako sinpatické. O pol hodiny, už bola plná izba. Medzi poslednými bol aj Ivan. Marcela bola šťastím bez seba, len tak prekypovala dobrou náladou. Martina sa tvárila, akoby Ivana tam nebolo a on si ju tiež nevšímal. Jeden Marcelin bývalý spolužiak, doniesol so sebou gitaru a keď sa napchali chlebíčkami, vytiahol ju a začal na nej hrať a spievať. Martina milovala trampské pesničky. A keď Milan spustil; Tisíc míľ...prisadla si k nemu a tiež sa pridala. „Krásne spievaš!“ Zvolal Milan nadšene, keď dospievali a objal ju okolo pliec. „Baví ma to.“ Odvetila s úsmevom a trochu sa odtiahla. Zdalo sa jej, že niekto za ňou stojí. Obzrela sa a tesne za sebou uvidela Ivana. Neozval sa, iba sa na ňu uprene díval. Ona mrzuto našpúlila pery a odvrátila hlavu. Milan spustil, ďalšiu trampskú a ona spievala a na Ivana celkom zabudla. Ešte nedospievala, keď za ňou prišiel Jano. Zohol sa a niečo jej potichu povedal, prikývla a vstala. „O chvíľu sa vrátim.“ Pošepla Milanovi a vyšla z izby, spolu s Janom. „Nie len Martinka vie pekne spievať, ale aj Marcelka má nádherný hlas.“ Zvolal Milan a poprosil Marcelu, aby im zaspievala. „Zaspievam vám, ale musíte byť ticho.“ Usmiala sa Marcela a spustila na ľudovú nôtu- (Tichá voda do Dunajka padala...) „Dúfam, že Ivanovi sa to páčilo.“ Pošepla Zdenke, keď dospievala. Lenže, Ivan ju vôbec nepočul spievať. Keď videl, že Martina odchádza s Janom, nazlostený vybehol z izby a odišiel.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu