MARTINA AJ KEĎ SKORO SLEPÁ...V.

Keď sa Martina o dve hodiny vrátila, zábava bola v plnom prúde. Všetci sa dobre bavili a nikto si nevšimol, že Marcela je namrzená. Keď k nej Martina prišla, nahnevane vyštekla: „To ti na kamoške veľmi nezáleží, keď si kľudne odídeš z jej oslavy!“ „Malému idú zúbky a Hana ho nevedela utíšiť.“ Odvetila Martina pokojne a zobrala si sušienku. Marcela sa nepríjemne zasmiala. „No to je pekné! Mater si nevie utíšiť vlastné decko a tak si zavolá susedku!“ Martina mikľa plecom a pokojne sa spýtala: „Môžem vedieť, čo ti sadlo na nos?“ „Prepáč, nechcela som byť na teba hnusná!“ Odvetila plačlivo. „Ivan odišiel, ani neviem kedy a ani sa so mnou nerozlúčil.“ Martina zvraštila čelo a neodvetila. Po chvíli za nimi prišiel Milan, s usmiatou tvárou. „Dievčatká moje zlaté, čo keby ste nám zaspievali spolu?!“ Navrhol a obe objal okolo pliec. „Mne sa nechce spievať.“ Odvrkla Marcela a odtiahla sa od neho. Milan sa na chvíľu zarazil, potom sa usmial na Martinu a ťahal ju za sebou. „Poď, zaspievame si spolu!“ Ťahal ju k stoličkám, kde sedeli predtým. „Je naštvaná kvôli Ivanovi však, za to, že odišiel.“Pošepol jej, keď sa predierali medzi ostatnými. „Mhm.“ Prikývla a išla si sadnúť. Ostatní si asi všimli, že Marcelu už dobrá nálada opustila, lebo po desiatich minútach sa začali lúčiť. O štvrť na osem, ostali v izbe okrem nich, už len dievčatá z vedľajšej izby a Milan. Ten si ešte dal, posledný chlebíček, dopil svoje tretie pivo a tiež sa bral na odchod. „Vyprevadím ťa.“ Povedala Martina a vykročila za ním.
„Martinka, si veľmi zlaté dievča, preto ťa chcem upozorniť. Daj si pozor na Ivana!“ Pošepol jej, keď už boli vonku na chodbe. „Prečo?“ Opýtala sa znepokojene. „Ivan sa kamaráti s Rasťom a často chodí do našej izby...“ „Rasťo je, ten vysoký, blonďavý?“ Skočila mu do reči. „Áno, ale nejde o neho. Ide o to, že si na teba brúsi zuby Ivan. Počul som ho, keď to hovoril.“ Povedal tak potichu, že ho Martina ledva počula. „Neboj sa o mňa! Ja nie som, nijaká vystrašená ovečka a ten tvoj Ivan, zas nie je, nijaký zlý vlk...“ Smiala sa Martina a ťahala ho k výťahu. „Ja som ťa upozornil.“ Povedal s ťažkým povzdychom a pomaly kráčal za ňou.

Vrátila sa do izby a snažila sa rozveseliť Marcelu. „Už mám aj nápadníka.“ Zvolala veselo, len čo za sebou zatvorila dvere. Marcela zdvihla hlavu, ale sa nespýtala, kto je to. „A kto je ten šťastný muž?“ Opýtala sa Andrea zvedavo. „No predsa, náš sto kilový Milanko.“ Odvetila so smiechom a podišla k Marcele. Jana sa začala rehotať a Martina si pomyslela, že je asi naozaj retardovaná. „Janka, niečo ti je smiešne?“ Spýtala sa tónom, že Jana sa prestala rehliť. „Milan sa zaľúbi do každej, kým tu je nová...“ Chichúňali sa, Zdenka s Andreou. „To mi chcete povedať, že keď tu už budem dlhšie, už ma nebude chcieť?!“ Zvolala Martina zhrozene. „Presne tak, presne tak.“ Prikyvovala Jana s nasprostastým úškrnom. Marcela ožila a napäto počúvala, ako zareaguje Martina. „Janka, aj tebe dvoril?“ Opýtala sa Martina a priblížila sa k nej. „Áno, áno, aj so mnou chcel chodiť, ale...“ „Ó nie!“ Skočila jej do reči s takým zúfalým hlasom, že Marcela to už nevydržala a rozosmiala sa na plné ústa. „Ja, ho už nechcem.“ Vzdychla si smutne Martina a sadla si na svoju posteľ. „Baby, pomôžte nám, to tu dať trochu do poriadku a potom sa pôjdeme prejsť!“ Povedala Marcela ešte stále sa smejúc a utierajúc si oči od sĺz.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu