Za päť dvanásť, päť dievčat už nastupovalo na osobný vlak, smerom do hlavného mesta. Martina sa tešila, že opäť uvidí Bratislavu. S rodičmi tam už pár krát bola, ale to bolo už dávno, ešte keď bola decko. Našli si voľné miesta a tá hodina, čo trvala cesta im ubehla, ako voda. Keď vystúpili z vlaku, Andrea zbadala Milana, ako sa baví s nejakým černochom. Upozornila na to Martinu. „Čo tu ten robí?“ Zvolala prekvapene. „Jeho mama je trhovníčka. Určite predáva tu pred stanicou a on prišiel za ňou.“ Povedala Zdenka, ktorá ho tiež zbadala. Milan spoznal Martinin hlas a obrátil sa smerom k nim. „Martinka moja zlatá, poď sem, nech ťa predstavím môjmu kamarátovi!“ Volal so širokým úsmevom. „Poďte tam so mnou, ja... ja tam nechcem ísť sama!“ Pozrela na Zdenku s Andreou. „Ideme všetky.“ Vyhlásila Marcela a chytila Martinu pod pazuchu.
„Toto, je môj kamarát Fred.“ Uškrnul sa Milan a tľapol černocha po pleci. Fred sa usmial a odhalil snehobiele zuby. „Fred, toto sú, moje dobré kamarátky.“ Pokračoval Milan a rukou hľadal Martinu. „Martinka, poď sem! A táto krásavica, je náš najnovší prírastok.“ Povedal a objal Martinu okolo pliec. „Výnimočne hovoríš pravdu, je naozaj krásna.“ Odvetil Fred a žiarivo sa na Martinu usmial. Tá mu úsmev opätovala, ale pre istotu, o krok cúvla. Fred sa rozosmial. „Nemusíš sa ma báť, ja ťa nepohryznem!“ Martina sa zapýrila, ale bojovne vystrčila bradu a postavila sa pred neho. „Len pre tvoju informáciu; Ja sa ťa nebojím, ibaže ťa nepoznám a tak...“ „A tak, je najvyšší čas, aby si ma spoznala.“ Prerušil ju so smiechom a chytil jej ruku. Martina si ju neodtiahla, iba ohromene sledovala, ako si ju prikladá k perám. Vrúcne jej ju pobozkal a potom ju pustil. „Ešte sa ma bojíš?“ Opýtal sa s úsmevom. Martina sa usmiala a pokrútila hlavou. „To je dobre.“ Povedal spokojne a nežne ju pohladkal po vlasoch. „A nás, nepredstavíš?“ Ozvala sa zrazu Marcela. „Och, prepáčte mi, moje zlaté!“ Spamätal sa Milan a predstavil aj ostatné dievčatá. Fred každej z nich, srdečne stisol ruku, ale oči nespustil z Martininej tváre. „Už musíme ísť.“ Povedala napokon Martina a ťahala Marcelu za ruku. „Jasné Martinka, len choďte, stretneme sa večer.“ Povedal Milan a pobozkal ju na líce. „Večer sa s tebou musím porozprávať.“ Rýchlo jej pošepol a odtiahol sa od nej. „Dobre.“ Usmiala sa a už chcela odísť. Fred ju chytil za ruku a ona na neho rýchlo pozrela. „Môžem ťa prísť navštíviť?“ Opýtal sa s úsmevom. Martina chvíľu rozmýšľala, potom prikývla. Pustil jej ruku a ona sa konečne mohla ísť naobedovať.
Sedeli v reštaurácii a chichúňali sa na tom, aký bol ten Fred očarený Martinou. „A teraz, už máš ozajstného nápadníka.“ Smiala sa Marcela. „Len si daj pozor, počula som, že černosi sú príliš vášniví.“ Pridala sa Andrea. „Joj baby, nestrašte ma, lebo ujdem na kraj sveta!“ Povedala Martina so smiechom a odpila si z džúsu. „Ale musíte uznať, že je pekný černoch.“ Ozvala sa Zdenka zasnene. Jana sa nahlas rozosmiala. „Že vraj pekný černoch, ha, ha, ha...“ „Buď ticho hlupaňa, chceš, aby nás vyhodili?!“ Zahriakla ju Marcela. „Naozaj je pekný, vôbec nemá černošské črty.“ Prikývla Martina a Janu si vôbec nevšímala.
Marcela s Martinou, celkom odignorovali Janu a dobre sa zabávali. Domov sa vrátili až večer a vo vlaku sa celou cestou bavili na Janin účet, ktorá si to vôbec neuvedomovala.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kikarv
21. 6.júna 2008 18:36
A je to pekny pribeh.
Napíš svoj komentár