(Ona tvoj pohľad aj tak nevidí.) Pomyslela si Martina a s úsmevom prikývla. „Jasné, že ti postrážim malého, len kľudne choď.“ „Nebudem dlho.“ Obrátila sa k Marcele a vyšla za Hanou.
Martina s malým na rukách, stála pred zrkadlom a ukazovala mu jeho vlastný odraz. Keď ju naraz odzadu objali dve silné ruky. „A už ťa mám!“ Zvolal Jano so smiechom a tuho si ju privinul. „Hana povedala, že sa necítiš dobre.“ Povedala prekvapene a trochu sa odtiahla. „Necítil som sa dobre, ale už som v poriadku.“ Usmial sa a pobozkal ju na líce. „Kde si bola celý deň, há?“ Opýtal sa, držiac ju ešte stále v náručí. Usmiala sa a začala mu rozprávať, čo zažila v hlavnom meste. Práve mu rozprávala o Jane, ako si z nej s Marcelou strieľali, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel Ivan. Prekvapene zastal pri dverách a vytriešťal na nich oči. Martina si uvedomila, že ju Jano ešte stále objíma a vymanila sa mu z rúk. Ivan sa uškrnul. „Čo by povedala Hana, keby vás takto...“ „Ako, takto?!“ Zvolala Martina nahnevane a nedala mu dohovoriť. „Hádam si len nemyslíš, že s Janom niečo mám?!“ „Ja, si nič nemyslím, ja, som len videl, čo som videl.“ Odvetil jej, stále sa uškŕňajúc. „Mysli si čo chceš, kašľem na teba!“ Odfrkla mu zlostne, podala malého Janovi a odišla.
Nechcela, aby si Marcela všimla, že je nahnevaná, preto zastala na chodbe, aby sa predýchala. Stála opretá o stenu, keď v tom začula známe kroky. Počkala, a keď sa uistila, že je to Milan, so smiechom sa ozvala:
„Ó, musí to byť niečo vážne, keď sa tak ponáhľaš.“ Milan zastal tesne pri nej a vážne prehovoril: „Musím sa s tebou porozprávať, ale nechcem, aby nás niekto počul.“ Martina zvážnela. „Už mám na dnes mrzutostí dosť.“ Vzdychla si, chytila ho za ruku a viedla ho do kuchynky na konci chodby. „Nikto tu nie je, môžeš hovoriť.“ Povedala a vytiahla mu stoličku, aby si mohol sadnúť. Sadol si a chvíľu nad niečim rozmýšľal. „Tak, čo je?!“ Netrpezlivo sa spýtala a tiež si sadla. „Nechcem, aby si sa zaplietla s Fredom!“ Dostal napokon zo seba. Martina sa rozosmiala. „Je to kamarát, ale je to predsa len...“ „Nevedela som, že si rasista.“ Skočila mu nahnevane do reči. „Vôbec nie som rasista a Frediho mám celkom rád.“ Ohradil sa dotknuto. „Ide len o to, že k tebe sa nehodí.“ „A kto sa ku mne hodí?“ Opýtala sa už pobavene. „Z tých, ktorých poznám, nikto.“ Odvetil vážne. „Milanko môj zlatý, nemusíš sa báť. Nemienim sa zapliecť, ani s Fredom, ani s nikým iným.“ Povedala chlácholivo a položila mu ruku na plece. Milan sa usmial. „To som rád, ale aj tak si dávaj pozor a nie len na Freda, ale aj na Ivana.“ „Toho mi ani nespomínaj!“ Zvolala nahnevane a vstala zo stoličky. „Urobil ti niečo?“ Spýtal sa s obavami. „Ale, nič.“ Zahovorila rýchlo a opäť ho chytila za ruku. „Poď k nám, dáš si niečo pod zub!“ Povedala už pokojne a viedla ho von z kuchynky.
Od Pondelka, Martina mala ranné smeny a dievčatá, poobedňajšie. Do Stredy sa neudialo nič mimoriadne, ale v Stredu sa stalo niečo, čo na Martininej tvári vyvolalo úsmev a na Milanovej hrôzu. Práve prechádzala veľkou vestibulou, kde pred závodným bufetom sedeli, Milan s Rasťom, Simona s manželom a Ivan, keď začula za sebou povedomý hlas: „Martinka, helou, Martinka!“ Zastala zvedavá, či je to ten, ktorého hlas spoznala. Keď prišiel dosť blízko a ona sa uistila, že je to Fred, nahlas sa rozosmiala. Stál pred ňou, s obrovskou kyticou ruží a s úsmevom, od ucha k uchu. „Ó, tak ty si prišiel!“ Povedala so smiechom a podala mu ruku. „Musel som prísť, ja... musel som ťa vidieť.“ Chytil jej ruku a pobozkal jej ju. Potom jej podal ruže a celý sa rozžiaril, keď videl jej radosť. Martina si priložila ruže k tvári a oči jej svietili, keď vdychovala ich omamnú vôňu. „Milujem ruže.“ Usmiala sa, a práve sa mu chcela poďakovať, keď sa k nim prirútil Milan. „Fred, kamarát môj zlatý!“ Zastal pred ním, len pár centimetrov a Fred ho musel zachytiť, aby nespadol. „Kedy si prišiel, há? Poď, kamarát môj najlepší, dáme si dobré pivko!“ Vyškieral sa Milan a ťahal ho za sebou. Fred sa usmial, ale nešiel za ním. „Nehnevaj sa kamoš, ale neprišiel som za tebou.“ Povedal pokojne a pozrel na Martinu. „Poď, pozívam ťa k sebe!“ Povedala Martina a vykročila. Potom zastala a obrátila sa k Milanovi. „Môj milý, ak dobre viem, ty a tvoja spoločnosť už idete do práce.“ Uškrnula sa a kývla Fredovi, aby ju nasledoval. Milan tam zostal stáť, s hrôzou na tvári, ale to už Martina nevidela.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alfinko
2. 7.júla 2008 11:52
Vies ze to znie zaujimavo
2
Kristin, mohla by si to dávať častejšie
Alfinko, láskavo ju nevolaj striga!.
Alfinko, láskavo ju nevolaj striga!.
Napíš svoj komentár