„Musím si zo seba zmyť ten prach, počkáš, kým sa osprchujem?“ Spýtala sa Martina, keď dievčatá odišli.
„A nemám ti pomôcť?“ Uškrnul sa Fred. Martina sa usmiala. „Nie ďakujem, zvládnem to aj sama.“ Vybrala si zo skrine sprchový gél, uterák a župan, zakývala mu a vyšla z izby. Keď sa o desať minút vrátila, Freda našla na balkóne fajčiť. „Dáš si kávu?“ Opýtala sa, keď za ním prišla. Žiarivo sa na ňu usmial. „Kávu si môžeme dať aj vonku. V dedine som videl malý bar, nechcela by si ísť so mnou?“ Martina si pomyslela, že jej neuškodí, keď na chvíľu vypadne a tak, prikývla. O pätnásť minút, ich už videli, ako spolu odchádzajú zabratí do rozhovoru.
„Kde si bola s tým... hm, s Fredim?“ Spýtala sa Marcela, len čo večer za sebou zatvorila dvere. „Prečo?“ Usmiala sa Martina. „Som zvedavá, lebo keď som prišla na kávu, ešte si nebola doma.“ „Nevedela som, že si musím pýtať povolenie, keď si chcem s niekým vísť.“ Povedala pokojne a vypla rádio. „Vôbec si nemusíš pýtať povolenie, ani mi hlásiť každý tvoj krok. Iba som bola zvedavá, to je všetko.“ Odvetila Marcela, trochu urazene. „Najprv sa choď osprchovať, potom ti porozprávam všetko!“ Zasmiala sa Martina a strčila jej do rúk, mydlo a uterák. Kým vyšla zo sprchy, Martina uvarila čaj, sebe aj jej. Marcela si vytiahla z chladničky džemové koláčiky a spokojne si sadla k stolu. „Tak, a teraz začni, ale nevynechaj nič!“ Povedala s očakávaním a zahryzla do prvého koláčika. Martina sa uškrnula a začala rozprávať. Ešte ani poriadne nedohovorila, keď niekto zaklopal. „To budú, určite baby.“ Vzdychla si mrzuto Marcela, lebo sa s ňou chcela rozprávať o samote. „Ja si myslím, že to je Milan.“ Vzdychla si aj Martina a išla otvoriť. Mala pravdu. Len čo otvorila, dnu sa vrútil Milan, celý rozrušený. „Povedal som ti, že si daj pozor na Frediho!“ Nahnevane vyprskol, keď sa ho spýtala, čo sa mu stalo. „Ty jej predsa nemôžeš, ani zakazovať, ani prikazovať, s kým sa má stýkať!“ Zvolala Marcela nahnevane. Milan sa zarazil, potom však, už pokojnejšie povedal: „Ja ťa chcem len varovať. Keď on sa do teba zaľúbi, bude sa chcieť s tebou oženiť. A keď ho nebudeš chcieť, unesie ťa niekam do tramtárie.“ Martina na neho chvíľu neveriacky hľadela, potom sa rozosmiala a chytila ho za ruku. „Poď, spravím ti dobrý čaj, ten ťa upokojí a dáš si k nemu aj koláčik!“ Posadila ho k stolu a stále sa smejúc, išla nabrať vodu do kanvice.
(Tá Marcela sa rehoce, akoby sa pomiatla.) Pomyslela si, kým v kúpeľni naberala vodu. Marcela sa smiala tak bláznivo, že aj dievčatá z vedľajšej izby prekvapene vybehli.
V Piatok sa Martina rozhodla, že požiada o preloženie na druhú smenu. Začala si uvedomovať, že Janove city začínajú naberať nesprávny smer, a tak sa rozhodla, že bude lepšie, keď nebudú tráviť spolu toľko času. Keď ju popoludní vyprevádzal na vlak, prosil ju, aby si to ešte rozmyslela, ale ona sa už nedala prehovoriť. „Sme stále spolu a ty začínaš ku mne cítiť... nechcem, aby si sa do mňa zaľúbil!“ Povedala vážne, keď už išla nastupovať do vlaku. „Ale, ja nie som do teba zaľúbený, ja ťa mám iba rád.“ Bránil sa, ale neznelo to presvedčivo. Martina sa usmiala, pokrútila hlavou a vošla do kupé. „Prídem v Nedeľu.“ Zakričala z okna, keď sa vlak dal do pohybu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alfinko
17. 7.júla 2008 15:58
vratila si sa k pribehom?
Napíš svoj komentár