Keď sa vrátili do dielne, Marcela oslovila Romana: „Vieš o tom, že si sa zapáčil mojej kamarátke?“ Roman pozrel na Martinu a hanblivo sa usmial. Martina mu do tváre nevidela, ale došlo jej, že sa usmieva. Usmiala sa aj ona a chcela mu zakývať, keď vtom začula vedľa seba Ivanov priškrtený smiech. „Chlapček sa nám začervenal.“ Povedal potichu, aby ho Marcela a Roman nepočuli. Tvárila sa, že ho nepočuje a zdvihla ruku na pozdrav.
Keď sa bavila s Romanom zistila, že sa s ním dá baviť o všetkom, že je zábavný a nechápala, prečo ho má Marcela za čudáka. Ale, zistila aj to, že Ivana štve, že si tak rozumejú. Nevedela prečo, ale potešilo ju to.
Na druhý deň sa stalo niečo, čo Martinu pobavilo a ešte niekoľko dní po tom sa smiala, keď si na to spomenula. Roman práve rozprával Martine nejakú historku, na ktorej sa dobre bavila, keď Ivan oslovil Marcelu:
„Mačička, čo by si povedala, keby sme po robote zašli na kofolu?“ Marcela od prekvapenia prudko zdvihla hlavu. Na tvári sa jej objavil široký úsmev a nadšene prikývla. „Nemôžem ťa počkať tu, chápeš. Nechcem, aby nás niekto videl, veď vieš!“ Povedal rýchlo, pozrel na Martinu a s úškrnom dodal: „Preto by bolo dobré, keby ťa odprevadila tvoja kamarátka a ja by som čakal pri hlavnej ceste.“ „Martinka, súhlasíš, však, že súhlasíš?!“ Prosebne sa ozvala Marcela. Martina chvíľu nehovorila nič. Vedela, čo má Ivan zaľubom, ale predsa prikývla:
„Tak dobre, odprevadím ťa.“ Povedala a opäť sa venovala Romanovi.
Večer, keď im skončila smena, Marcela sa tak ponáhľala na ubytovňu, ako ešte nikdy predtým. „Rýchlo, švihni si! Vieš, že sa ešte musím dať do poriadku.“ Súrila Martinu, keď ju cestou z dielne na chvíľu pristavil Roman.
Len čo sa za nimi zatvorili dvere izby, Marcela si rýchlo vyzliekla pracovný odev, schmatla uterák a vbehla do kúpelne. Martina sa uškrnula popod nos a rozpustila si dlhé, husté vlasy. „Prosím ťa, požičaj mi tvoj sprchový gél!“ Kričala Marcela z poza dverí. „Nezabudni, že aj ja sa musím osprchovať!“ Pripomenula jej, keď jej podávala gél. Kým sa Marcela osprchovala, ona si vykefovala prach z vlasov. „Nebuď tam dlho, veď vieš, že Ivan na mňa čaká!“ Nervózne povedala Marcela, keď vyšla z kúpeľne. „Ja viem, že čaká.“ Odvetila a v duchu dodala; (Ale nie na teba.)
O pár minút, už obe kráčali po veľkej vestibule smerom k vrátnici. Marcela v tých najkratších mini šatách, ktoré našla a s vlasmi vyčesanými do komplikovaného drdolu, a Martina s rozpustenými vlasmi a jemne namaľovanými perami. „Kam to idete, dievčatká?“ Prihovoril sa im starý vrátnik. „Nebuďte zvedavý ujo Karol, budete skoro starý!“ Odvetila mu Martina a zakývala mu na pozdrav. Pred vrátnicou stál Roman a fajčil. Keď zbadal dievčatá, zahasil cigaretu a pristúpil k Martine, dal jej pusu na líce a vykročil vedľa nej. „Nepovedala si mi, že ťa Roman bude čakať!“ Vyčítavo sa ozvala Marcela. „Hádam si si nemyslela, že ťa odvediem za tvojím milým a ja ostanem na sucho?“ Uškrnula sa Martina a žmurkla na Romana. Marcela neodvetila, presne to si myslela. Myslela si, že kým sa ona bude baviť so svojim Ivanom, Martina bude sedieť niekde v kúte a pokojne na ňu bude čakať. „Na kraji cesty, stojí Ivan.“ Oznámil Roman, keď prešli cez križovatku. „Dobre, počkaj ma tu! Ten kúsok odvediem Marcelu sama a hneď sa vrátim.“ Usmiala sa na neho Martina a zavesila sa do Marceli.
„Takže, tu máš svoju mačičku.“ Usmiala sa a postrčila Marcelu k Ivanovi. Ten si Marcelu nevšímal a schmatol ju za ruku. „Kto je to? Kto prišiel s vami?“ Spýtal sa ledva zakrývajúc zlosť. „To je Roman, čaká na Martinu.“ Ozvala sa Marcela, kúsok od neho. Martina si pomaly vyslobodila ruku
a o krok cúvla. „Správajte sa slušne!“ Povedala so smiechom, zvrtla sa na päte a vrátila sa k Romanovi.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ink123a
28. 7.júla 2008 02:58
Kristi ako by som vedel že dnes dáš pokračovanie
Napíš svoj komentár