Keď sa po pol hodine vrátili, kultúrny dom, kde sa konala zábava bol už plný ľudí. Simona s Martinou sa pretláčali pomedzi dav a hľadali ostatných. „Simona, tu sme!“ Kričala na ne Hana od okna. „Tam sú.“ S úľavou si vydýchla Martina a s malým na rukách zamierila za Haniným hlasom. Keď už bola celkom blízko, zbadala, že pri veľkom stole okrem Hany, Jana a Jula, sedia ešte dve osoby. Ivana spoznala hneď a tá ženská, musela byť určite tá jeho slávna družka. „Kočík, zatlačím sem.“ Ozvala sa za jej chrbtom Simona a zatlačila ho do kúta pod okno. „Už je hladný, treba ho nakŕmiť.“ Povedala Martina a podávala malého Hane. „Prosím ťa, podaj mi fľašku, je v kočíku!“ Požiadala Hana Simonu, ktorá ešte skladala malému deku. Martina si medzi tým sadla konča stola a požiadala o pohár sódy. „Maťa, prečo si si sadla tak ďaleko? Poď si sadnúť sem, ku mne!“ Vyzvala ju Simona, ktorá si práve sadala k svojmu manželovi a vedľa nej bola ešte jedna volná stolička. Martina chvíľu váhala, ale keď Simona začala klopkať po operadle prázdnej stoličky a spevavým hlasom ju začala volať: „Martinka, Maťka, poď!“ So smiechom vstala a presadla si k nej. „Čo hovoríš na tvojho suseda?“ Šibalsky sa spýtala, ale tak, aby ju nikto nepočul. „Vieš dobre, že ho neznášam.“ Ledva počuteľne zahundrala Martina. „Áno, áno, rovnako ako on teba, ale za to ešte...“ „Nenahováraj ju, vieš dobre, aká je stará žiarlivá!“ Zasiahol Julo, ktorý napriek tomu, že šepkali všetko počul. Simona stíchla a Julo podal Martine pohár limonády. „Tu máš napi sa a túto bláznivú nepočúvaj!“ Povedal a štuchol Simonu do boku. Martina sa usmiala a vzala si odneho pohár. „Nie som bláznivá!“ Odvrkla Simona urazene a odvrátila sa od svojho manžela. Martina sa rozosmiala a rýchlo si odpila z limonády. „O chvíľu sa začne zábava.“ Začula hlas tej ženskej vedľa Ivana. „Dúfam, že to bude stáť za to!“ Vzdychol si Ivan a na hlase mu bolo badať nervozitu.“ „Čo ti je, veď si sa na to tešil celý týždeň?!“ Spýtala sa ho podráždene. „A kto je vlastne to dievča vedľa teba? Nikto mi ju nepredstavil.“ Ivan pozrel na Martinu. „Je nová, pracuje u nás len krátko, ale veľmi sa zblížila s Janom a Hanou.“ Odvetil jej, pričom dbal na to, aby Janove meno vyslovil, čo najdôraznejšie. Martina stisla pery a pod stolom mu dupla na nohu. „Au, niečo ma poštípalo!“ Uškrnul sa a pod stolom ju chytil za koleno. Nechcela vyvolať nezhody, tak radšej nepovedala nič iba čakala, kedy odtiahne ruku. Ivan však ruku neodtiahol, ale pomaly, celkom pomaly ju začal posúvať hore po jej stehne. Martina pozrela na Hanu a zbadala, že malý je už nakŕmený. Vyskočila zo stoličky a pribehla k nej. „Daj mi malého, ja s ním budem!“ Povedala a zobrala malého na ruky. „Len sa zabav, veď vieš, že jemu je aj tak lepšie pri mne.“ Usmiala sa, keď Hana chcela namietať.
Pomaly sa zábava rozprúdila, miestna kapela hrala do tanca a Martina s malým v náručí sedela na okennej parapete. Po desiatich minútach za ňou prišiel Jano, zobral jej malého z rúk a podal ho Hane. „Prišla si sa zabaviť a nie strážiť nám dieťa.“ Povedal a chytil ju za ruku. „Ideme si zatancovať.“ Usmial sa a ťahal ju do stredu sály. Po niekoľkých tancoch, sa celá udychčaná zvalila na svoje miesto pri stole. „Rýchlo si sa unavila.“ Ozval sa vedľa nej Ivan, tichým hlasom. Martina na neho pozrela, potom sa trochu naklonila, aby dovidela za neho, a keď sa uistila, že tá ženská tam nie je, posmievačne sa ozvala: „Čo sa stalo, starká nechala chlapčeka pri stole samého?“ „Ten chlapček, nechcel ísť tancovať, lebo čaká, aby sa mohol porozprávať s jedným prefíkaným dievčaťom.“ Odvetil jej Ivan a nespúšťal z nej oči. „Tak nech čaká, možno sa ho dočká.“ Odvrkla a chcela rýchlo vstať. Ivan bol však rýchlejší a schmatol ju za ruku. „Tvoj miláčik vie, že si včera večer bola s tým cvokom?“ Spýtal sa, pričom jej ruku zvieral tak silno, až ju bolela. „Tebe preskočilo.“ Povedala potichu a snažila si vyslobodiť ruku. „Chceš mi nahovoriť, že medzi tebou a Janom...“ „Nič nie je!“ Nahnevane mu skočila do reči. „To ti mám aj veriť?“ Uškrnul sa, ale ruku jej stále nepustil. „Nezáleží mi na tom, či mi veríš, alebo nie.“ Precedila pomedzi stisnuté pery. Pozrel na ňu a ako by sa spamätal, povolil zovretie. Držal jej ruku vo svojej, ale ona si ju rýchlo odtiahla. „Prečo si to Marcele spravil?“ Spýtala sa potichu. „Vieš dobre, prečo som ju pozval a...“ „Ale, ona je nešťastná!“ Skočila mu opäť do reči. „Vieš dobre, že je do teba celá pobláznená a keď si ju pozval von, dal si jej nádej. Nesmieš sa k nej takto správať, musíš ju pozvať...“ „Pozvem ju iba vtedy, keď tam budeš.“ Prerušil ju prudko. Chvíľu rozmýšľala, potom s povzdychom prikývla. „Tak dobre. Keď mi sľúbiš, že k nej budeš milý, budem tam!“ „Sľubujem.“ Povedal s úsmevom a žiarivo na ňu pozrel.
K ich stolu, práve prišiel nejaký mladý chalan a sadol si oproti Ivanovi. „Kde je mama?“ Spýtal sa Ivana. „Išla si zatancovať.“ Odvetil mu pokojne. Chalan sa usmial. „Nepredstavíš nás?“ Ukázal na Martinu. „uhm; Toto, je Martina.“ Pozrel na ňu. „A toto, je Martin, Danin syn.“ Povedal s očami upretými na jej tvár. Martina sa usmiala na Martina a podala mu ruku. „Som rada, že ťa spoznávam.“ „Ja som ešte radšej.“
Na široko sa usmial, naklonil sa ponad stôl a držiac jej ruku vo svojej, pobozkal ju na líce. Počula, ako Ivan vedľa nej zaškrípal zubami. „Nejdeme si zatancovať?“ Spýtal sa, nevšímajúc si Ivana. „Dobre, ideme!“ Prikývla a vstala. „Dávaj na ňu pozor, má veľmi slabý zrak!“ Zavolal za nimi Ivan, keď ju odvádzal na parket. „Neboj sa, dám na ňu pozor!“ Odvetil mu ponad plece a zmizol s ňou medzi ostatnými tancujúcimi.
Ivanovi sa už nepodarilo byť s Martinou osamote. Martin si prisadol k ich stolu a zabával ju počas celého večera, čo štvalo nie len Ivana, ale aj Jana. Zo začiatku, to hnevalo aj Hanu, lebo malý stále za ňou plakal. Ale keď ho Martina zobrala a malý sa upokojil, Hane bolo jedno s kým je. Keď sa neskoro večer lúčili a Martina s Hanou, Janom, Julom a Simonou čakali na posledný autobus, Martin ju pobozkal a pošepol jej, že ju na druhý deň navštívi. „Nie, zajtra radšej nie. Vieš, zajtra mi príde iná návšteva a nebudem môcť sa ti venovať. Chápeš, však?“ Vyhovárala sa a oči upierala na zem. „Dobre teda, prídem inokedy.“ Vzdychol si Martin a odstúpil na
bok, lebo autobus práve zabrzdil vedľa nich.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kosmiklove
16. 8.augusta 2008 16:49
Konecne pokracovanie
2
Dievca zlate, zamotavas to...
Jano Ivan alebo ten novoobjaveny Martin?
Jano Ivan alebo ten novoobjaveny Martin?
3
Dado si cvokajdo.
Ešte sa tam objaví niekto piaty lebo Freda si vynechal.
Ešte sa tam objaví niekto piaty lebo Freda si vynechal.
Napíš svoj komentár