„Už si pochopila, prečo som ti povedala, že Roman je čudný?“ So smiechom sa spýtala Marcela, keď si išli dať kávu. „Ja len dúfam, že ma nebude prenasledovať!“ Vzdychla si Martina. „Je milý, ale nikdy by som s ním nechodila. „S kým by si nechodila?“ Začuli Juricov hlas. Práve vošiel do izby obvyklou cestou a počul Martinine posledné slová. „Ale, s jedným cvokom.“ Odvetila Martina s úsmevom. „Marcelka, urobíš mi jednu kávu! Mne došla a ešte som nestihol ísť do obchodu.“ Poprosil Marcelu a chytil Martinu za ruku. „Jasné.“ Prikývla, zobrala kanvicu a vyšla do kúpeľne nabrať vodu. „Konečne!“ Vzdychol a pritiahol si ju k sebe. Objali sa a vášnivo sa pobozkali. „Toto mi chýbalo, odkedy som sa zobudil.“ Šepkal jej medzi bozkami. Martina sa zasmiala s ústami v jeho ústach. Marcela sa vrátila s plnou kanvicou vody a išla ju zapnúť do zástrčky. Neprestali sa bozkávať, iba stíchli. „Čo je to s vami, prečo ste tak ticho?“ Spýtala sa a išla zobrať šálky. Pomaly sa od seba odtrhli a Martina odvetila: „Ešte sa dobre nepoznáme, takže nemáme sa o čom baviť.“ „Práve preto, by ste sa mali lepšie spoznať.“ Povedala Marcela dôležito. „Jurica je dobrý chlapec a pomáha každému, kto ho o to požiada. Za ním, môžeš hocikedy zájsť, on ti vždy pomôže.“ Pokračovala a vôbec si nevšimla, že tí dvaja sú si v objatí. „Za mnou, môžeš prísť hocikedy, ja ti vždy ochotne pomôžem.“ Pritakal Jurica nahlas. „Aj dnes večer.“ Pošepol jej do ucha. Martina sa šibalsky usmiala a odstúpila od neho. „Tak dobre, určite za tebou prídem, keď ťa budem potrebovať.“ So smiechom povedala, keď už sedela na svojej stoličke pri stole.

Keď sa vrátili do dielne, Ivan zastavil Marcelu. „Mačička, mohol by som s tebou hovoriť?“ „Prosím!“ Zastala a napäto čakala, čo jej chce povedať. „Ja si idem sadnúť.“ Povedala Martina a išla si sadnúť na svoje miesto. Marcela za ňou prišla, asi o dve minútky, celá rozžiarená. „Musel ťa veľmi potešiť, keď si taká šťastná.“ Ozvala sa skôr, ako stihla otvoriť ústa. „Znova ma pozval.“ Oznámila jej, so širokým úsmevom. „A kedy?“ Opýtala sa Martina, neslano-nemastno. „Dnes, o piatej. Neboj sa, nemusíš ísť so mnou!“ Povedala rýchlo, keď začula jej namrzený povzdych. „Zdenka sa mi ponúkla, že so mnou pôjde, takže môžeš byť pokojná.“ Dodala s úsmevom a pustila sa do roboty. Martina sa uškrnula, keď si predstavila Ivanovu sklamanú a nahnevanú tvár. Ivan si sadol k svojmu stolu a poškuľoval po Martine. Po desiatich minútach, to už nevydržal a naklonil sa k nej. „Už som ju pozval, si spokojná?“ Pozrela na neho s takým žiarivým úsmevom, až sa mu srdce rozbúchalo.
„Až nadmieru spokojná.“ Povedala a opäť sklonila hlavu nad prácu.

„Dnes, musím vyzerať očarujúco! Chcem, aby zo mňa nespustil oči! Chcem sa mu páčiť, veľmi páčiť!“ Hovorila Marcela rozrušene a vyťahovala veci zo skrine, pričom ich hádzala na zem. Martina sa na ňu dívala a myslela si, že jej z tej veľkej lásky preskočilo. „Upokoj sa a prestaň tie veci hádzať na zem! Neviem, prečo sa tak vzrušuješ, veď keby si sa mu nepáčila, nepozval by ťa, no nie?!“ Zvolala znechutene. Marcela sa zarazila a citrónovozelené mini šaty jej ovysli v rukách. Pomali sa otočila a dosť neisto sa opýtala: „Ty si naozaj myslíš, že sa mu páčim?“ „Veď je to nad slnko jasnejšie.“ Uškrnula sa a vyšla na balkón. Niekto ju rýchlo zdvihol na ruky a odnášal preč. Nešli dlho, iba do vedľajšej izby. Jurica ju položil na svoju posteľ a kľakol si pred ňu. Chytil jej tvár do dlaní a prisal sa jej na ústa. „Už niekoľko hodín som ťa nebozkával.“ Šepkal s ústami na jej krku. Martina sa potichu zachichotala. Tuho ju zovrel v náručí a vážne sa ozval: „Musím ti niečo povedať.“ Preľakla sa jeho vážneho tónu a trochu sa odtiahla. „Hovor!“ Vyzvala ho potichu. „Musím ísť za Oľgou, o tridsať minút mi ide vlak.“ Povedal a ešte tuhšie si ju privinul. Odľahlo jej. „Zľakla som sa, že sa stalo niečo vážne.“ Usmiala sa a pobozkala ho na líce. Keď zbadala výraz na jeho tvári, vážne povedala: „Je to tvoja priateľka a čakáte spolu dieťa, takže je to prirodzené, že po troch týždňoch odlúčenia ju chceš vidieť.“ Ohromene na ňu pozeral a nevedel zo seba dostať ani slovo. „Ja ju vôbec netúžim vidieť, ale musím sa s ňou porozprávať.“ Dostal napokon zo seba. Zrazu sa usmiala, objala mu hlavu a pritiahla si ju na prsia. „Neviem, či mám na to právo, ale chcem, aby si sa vrátil ešte dnes! Bez tvojich bozkov by som nezaspala.“ Šepkala mu do ucha a hladkala ho po vlasoch. Konečne sa mu tvár rozjasnila. „Prídem o ôsmej, čakaj na mňa doma!“ Povedal s úsmevom, zdvihol ju do náručia a odniesol k balkónovým dverám. Tam zastal a ešte raz ju vášnivo pobozkal. „Ujde ti vlak.“ Uškrnula sa, vyšmykla sa mu z rúk a vyšla na balkón. Zakývala mu a pomaly sa vrátila do izby, kde Marcela ešte stále prehadzovala svoj šatník. „Obleč si tieto!“ Povedala a podala jej, krikľavočervené mini šaty. „Tu máš k nim, aj rovnaké sandálky, aj kabelku.“ Z veľkej kopy na zemi, vyhrabala krikľavočervené sandále na vysokom opätku a kabelku takej istej farby. „Myslíš, že v týchto sa mu budem páčiť?“ Spýtala sa Marcela neveriacky. „No... najviac by si sa mu páčila, keby si nemala na sebe vôbec nič.“ Uškrnula sa Martina a pustila si rádio. Marcela sa zasmiala. „Tak dobre, poslúchnem ťa. Oblečiem sa do červenej, uvidíme, čo to spraví.“ Kabelku, sandále a šaty položila na posteľ a ostatné veci začala ukladať naspäť do skrine. Po pol hodine sa Martina rozhodla, že zájde k Hane. „Idem pozrieť malého, od Soboty som s ním nebola.“ Oznámila Marcele a vyšla z izby.

„Už som myslela, že si zabudla, kde bývame.“ Privítala ju Hana uštipačne. „Nehnevaj sa, ale včera sa mi nechcelo vyliezť z postele a dnes som musela poradiť Marcele, ako sa má nahodiť na rande!“ Vzdychla si a zobrala malého na ruky. Malý sa hneď rozosmial a rúčkami ju oblapil okolo krku. „Martinovi si sa zapáčila.“ Povedala Hana a z koša na prádlo vytiahla kopu vecí na žehlenie. Martina sa usmiala na malého a pobozkala ho na líčko. „Ja viem.“ Odvetila po chvíli a ďalej sa venovala malému. „Tebe sa nepáči?“ Hana položila veci na stoličku a začudovane na ňu hľadela. „Vezmem malého na prechádzku!“ Zvolala, akoby jej otázku nepočula. „Môžeš s ním ísť von, ale nie sama! Nech ide s tebou Simona, zdá sa, že si rozumiete!“ Povedala Hana a zo skrine vybrala dosku na žehlenie. „Dobrý nápad!“ Zvolala Martina ignorujúc jej vyčítavý tón a položila malého do kočíka. „Tak, mi ideme.“ Oznámila jej a s malým v kočíku vyšla na chodbu.

Výťahom vyšla o poschodie vyššie a zaklopala na, druhé dvere v ľavo. Otvorila jej Simona a keď ju uvidela, zatvárila sa znepokojúco. Hneď sa však spamätala a pustila ju dnu. „To je milé prekvapenie! Julo, pozri kto prišiel!“ Povedala nervózne a viedla ju do izby. O chvíľu Martina zistila, prečo znervóznela, keď ju zbadala. V izbe sedel Ivan a keď zbadal Martinu vyskočil. „A ty, tu čo robíš s tým deckom? Nemala by si sa chystať von?“ Martina sa na neho sladko usmiala, ale neodvetila. Díval sa na ňu s rozšírenými očami a srdce sa mu prudko rozbúchalo. Mala na sebe, krátke, biele šaty bez rukávov, vyšité zelenými lístočkami a vlasy, zapletené do vrkoča, mala omotané okolo hlavy. „Poďme sa prejsť s malým, je také pekné počasie!“ Obrátila sa k Simone. Simone sa uvolnila tvár. „A čo robí Hana?“ Spýtala sa už so svojim obvyklým veselým tónom. „Tá má veľa žehlenia.“ Odvetila s úsmevom a sadla si do prázdneho kresla. Ivan k nej priskočil a schmatol ju za ruky. „Sľúbila si, že tam budeš!“ Vrčal na ňu, dvíhajúc ju z kresla. „Nemôžem za to, že ona sa rozhodla zavolať Zdenku a nie mňa.“ Bránila sa a snažila si vyslobodiť ruky. Simona s Julom, potichu vyšli z izby. Prudko si ju pritiahol a zmocnil sa jej úst. Hodnú chvíľu mu odporovala, no napokon sa poddala jeho vášnivým bozkom. „Teraz už na tom nezáleží, že tam nebudeš, lebo tam nebudem ani ja.“ Povedal, keď sa od neho odtrhla. Martina sa preľakla a trochu sa od neho odtiahla. „Ale, to jej nemôžeš urobiť! Chudera sa teší na to rande, ako dieťa na Vianoce. Už sa celé hodiny chystá a kvôli tebe, sa celá obliekla do krikľavočerveného.“ Povedala mrzuto a odvrátila od neho tvár. Ešte stále bola presvedčená o tom, že ho miluje, ale pri jeho bozkoch necítila tú bláznivú radosť, ako keď ju bozkával Jurica. „Prosím ťa, choď na to rande a buď na ňu milý! Veď, nemusíš tam byť dlho, stačí, keď vydržíš polhodinu!“ Povedala rýchlo, keď pokrútil hlavou. „Ale, ja chcem byť s tebou!“ Pošepol a znova si ju privinul. „Záleží ti na mne, aspoň trochu?“ Opýtala sa zúfalým hlasom. Chytil jej tvár do dlaní a celú jej ju zasypal bozkami. „Veľmi mi na tebe záleží.“ Odvetil jej zachrípnuto a znova ju chcel pobozkať. Odvrátila hlavu. „Keď ti na mne záleží, tak na to rande pôjdeš!“ Povedala a vytrhla sa mu z rúk. Simona, môžete sa vrátiť!“ Zakričala a klesla do kresla. Ivan na ňu ohromene hľadel, potom sa rozosmial na plné ústa a tiež si sadol. Simona s Julom pomaly vošli dnu a očami preskakovali z jedného na druhého. „Dobre teda, urobím čo chceš! Ale varujem ťa! Tak ju oblbnem, až z toho zcvokne!“ Povedal výhražným tónom. Martina nepovažovala za potrebné odvetiť mu, na miesto toho sa na neho sladko usmiala.
„Stretneme sa.“ Usmiala sa, keď so Simonou odchádzali s malým na prechádzku. Ivan ju ešte na chvíľu zadržal, aby ju pobozkal a potom, ju s povzdychom pustil. Dohodli sa, že Simona s Martinou sa budú prechádzať po dedine a Ivan pôjde na rande s Marcelou. Okolo polšiestej, za nimi príde Julo a všetci traja sa pôjdu niečoho napiť do baru, kde budú tí dvaja.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
shroomy  10. 9. 2008 12:24
konečne sa mi podarilo prečítať všetkých XV častí



...a musím pochváliť
 fotka
ink123a  13. 9. 2008 10:37
Takze to bude Jurica alebo Ivan?
Napíš svoj komentár