Ivan s Marcelou a Zdenkou sedel pri stole a znudene im rozprával nejakú historku, na ktorej sa Marcela dobre zabávala. „Pozrite sa, kto tu je!“ Rasťo predstieral prekvapenie a ponáhľal sa k nim. Ivanovi sa uľavilo, keď ich zbadal a uvolnil Martine vedľa seba miesto. „Aj ja som tu!“ Zvolal Milan a vtlačil sa vedľa nej. „Pane Bože, koľko vás je?!“ Kyslo zvolala Marcela. „Keď som dobre zrátal, tak päť aj pol.“ Uškrnul sa Milan, lebo mu došlo, že jej prekazili rande. Rasťo išiel kúpiť pre všetkých pitie a Milan si začal doberať Ivana. Hneď však stíchol, lebo Martina ho tak silno uštipla do nohy až zjojkol od bolesti.
„Museli ste prísť práve tam?! Vedela si, že mám rande, mohli ste ísť niekam inam!“ Vyčítavo sa ozvala Marcela, len čo sa vrátili do ubytovne. „Ako som mala vedieť, že ste práve tam, nie som predsa jasnovidka!“ Bránila sa Martina. „Tak dobre som sa cítila, kým ste neprišli! Prečo musím mať, takú smolu?!“ Marcela sa hromžajúc hodila na posteľ a zaborila si hlavu do vankúša. Martina si ju nevšímala a išla otvoriť balkónové dvere. Bolo sedem desať, kým sa vráti Jurica, má skoro hodinu. „Idem si spraviť čaj, chceš aj ty?“ Otočila sa k Marcele, ktorá potichu fňukala. „Chcem!“ Odvrkla a ani nezdvihla hlavu. Martina pokrčila plecami, vzala zo skrinky kanvicu a vyšla po vodu. Keď jej postavila na stôl šálku horúceho jazmínového čaju, s úškrnom sa opýtala: „Dáš si k nemu aj koláčik?“ Marcela sa posadila a šúchala si oči. „Nehnevaj sa na mňa, ale konečne som s ním mala rande a teraz... Kto vie, či ma ešte pozve, keď nás spolu videli!“ „Keď má o teba záujem, tak ťa určite pozve, alebo si nájde iný spôsob, ako byť s tebou.“ Skonštatovala Martina a zo skrine vytiahla linecké rožteky.
Práve dopili čaj, keď sa zjavil Jurica. „Ahojte!“ Pozdravil a vošiel do izby. „Ahoj!“ Mrzuto odvrkla Marcela a ani sa k nemu neotočila. Martina sa usmiala a mala čo robiť, aby sa k nemu nerozbehla. „Čo sa stalo Marcelka? Prečo si taká smutná?“ Spýtal sa prechádzajúc, cez izbu. „Len tak!“ Precedila cez zuby a tvár si zakryla rukami. Jurica pozrel na Martinu a ona mu naznačila, že to potom vysvetlí. „O chvíľu, začne SuperStár, nechcete ísť pozerať? Môj televízor má predsa len väčšiu obrazovku, ako toto tu.“ Povedal a ukázal na Martinin maličký, prenosný televízor. „Naozaj, môžeme ísť k tebe pozerať?“ Nadšene zvolala Martina. „Choď si keď chceš, ale mňa také sprostosti nezaujímajú!“ Vyštekla Marcela. „Mňa zaujíma, ten krásny, vysoký blondiak s tým pekným hlbokým hlasom.“ Šibalsky odvetila Martina a pozrela na Juricu. Marcela sa povýšenecky uškrnula. „Pubertiačka! Choď si, aspoň konečne budem mať pokoj!“ Martina len na to čakala. „Tak si oddýchni!“ Povedala a odišla s Juricom cez balkón.
„Takže, tebe sa páčia blondiačikovia!“ Zvolal Jurica priškrteným hlasom, keď si ju pritiahol. Martina sa pridusene zasmiala. „Hádam si si nemyslel, že sa mi páčia, počerný s fúzkami?“ Objala ho okolo krku a on sa dychtivo zmocnil jej úst. „Nemohli by sme zatvoriť tie dvere? Čo keby si to Marcela rozmyslela?“ Usmiala sa, keď sa od seba odtrhli a išla zatvoriť balkónové dvere. Jurica ju zdvihol na ruky a odniesol na posteľ. „Dnes ťa odtiaľto nepustím.“ Povedal potichu a začal jej vyzliekať šaty. „Vyhodnotenie začne až o polnoci, takže budeš mať dobrú výhovorku.“ Usmial sa a začal jej hladkať prsia. Chcel jej povedať, že ju ľúbi, že sa do nej šialene zamiloval, ale poznal jej názor a tak si pomyslel, že s vyznaním lásky ešte počká. „Nemôžem tu zostať do rána, Marcela by ma roztrhala v zuboch.“ Povedala so smiechom a začala mu rozopínať košeľu. „A čo sa jej vlastne stalo?“ Opýtal sa so smiechom a nechal, aby ju z neho vztiahla. Martina zvážnela. „Mala rande s Ivanom a nedopadlo to podľa jej predstáv.“ Povedala a odhodila jeho košeľu na stoličku. Jurica sa vyzliekol donaha a zovrel ju v náručí. „Nehovorme o tom!“ Povedal potichu a zasypal jej tvár bozkami. Martina sa nikde necítila tak dobre, ako v jeho náručí. Keď sa pomilovali a ona ležala s hlavou na jeho pleci, potichu sa ozvala: „Dnes ma Ivan pobozkal a ja som mu bozk opätovala.“ Ani sa nepohol, ale cítila ako sa mu napli svaly. Otočila sa k nemu a oprela sa na lakti. „Ešte stále som presvedčená, že ho ľúbim, ale keď som sa s ním bozkávala, nič som pritom necítila. Pokračovala a oprela si bradu o jeho hruď. „Ako to myslíš, že si pri tom nič necítila?“ Opýtal sa a zo všetkých síl sa snažil zakryť rozrušenie. „Keď ma bozkávaš ty, cítim sa tak... cítim sa akoby... ja neviem. Keď som s tebou, som šťastná. A dnes, keď ma bozkával muž ktorého ľúbim, ostala som celkom chladná.“ Usmial sa a pritiahol si jej tvár k svojej tvári. „Si blázon, vieš o tom?“ Pošepol a bozkal ju na oči. „Ja to viem.“ Povedala so smiechom a prisala sa mu na ústa tak vášnivo, až mu to vyrazilo dych. „Ale mám pocit, že keby som nemohla byť s tebou, asi by som ochorela.“ Dokončila vetu, keď sa od neho odtrhla. Jurica práve zistil, že ho ľúbi rovnako, ako on ju, ale že si to ešte neuvedomuje. Bol taký šťastný, že sa nezmohol na slovo. Privinul si ju na hruď a tvár si schoval do jej vlasov, aby nezbadala šťastný úsmev ktorý sa mu rozlial po tvári.
Keď sa Marcela zobudila, Martina ju veselo pozdravila: „Dobré ránko ti prajem!“ „Ako si sa dostala dnu?“ Spýtala sa, dosť nepríjemným tónom. „Zabudla si na okno.“ Uškrnula sa a vstala z postele. Marcela si niečo zahundrala popod nos a vyšla do kúpeľne. „O koľkej si sa vlastne vrátila?“ Opýtala sa, keď sa vrátila zo sprchy. „Asi, o poljednej.“ Klamala Martina uvedomujúc si, že keď o tom čase ešte nespala, príde na jej klamstvo. „To, tú sprostosť dávali tak dlho?“ Marcela neveriacky krútila hlavou a pritom sa hlúpo uškŕňala. „Dobre vieš, že vyhodnotenie dávajú až po polnoci a ja by som nevydržala čakať do budúceho týždňa, aby som sa dozvedela, ako dopadol môj miláčik!“ Ohradila sa Martina, zobrala si uterák a odišla sa osprchovať.
Dievčatá odišli do roboty spolu, ako každý deň, ale medzi nimi zavládlo napätie. Roman stál na chodbe, kde robotníci mali vyhradený fajčarský kútik a s cigaretou medzi perami hľadel von z okna. Keď začul kroky, obrátil sa a keď zbadal, že je to Martina, zavolal na ňu: „Martinka, venuj mi minútku!“ Neochotne zastala a s nevôľou čakala, čo od nej zas ten cvok chce. „Chcem sa ti iba ospravedlniť, že som bol taký otravný. Tak mi prosím ťa, prepáč!“ Povedal a milo sa na ňu usmial. Pomyslela si, že je milý, aj keď je cvok a úsmev mu opätovala.
Marcele sa nezlepšila nálada ani v dielni. Ivan si ju nevšímal, akoby po včerajšom rande stratil o ňu záujem. Martina sa zas veselo bavila s Romanom, čo nesmierne štvalo Ivana. O dve hodiny neskôr, keď sa blížil čas prestávky, Ivan vstal a podišiel k Marcele. „Mačička, nepozveš ma k sebe na kávu? Pošepol jej do ucha, aby ho nikto nepočul. V tej chvíli sa jej rozžiarila tvár a s nadšením prikývla. „Tak sme dohodnutí.“ Uškrnul sa a vrátil sa na miesto.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kosmiklove
2. 10.októbra 2008 23:22
no to ti trvalo
4
Anjelik, ti blazni maju pravdu...pokracuj v pisani pribehov si dobra.
Napíš svoj komentár