Marcela práve vyťahovala šálky na stôl, keď zaklopal Ivan. „Nejak si sa poponáhľal.“ Uškrnula sa Martina.
„To vieš, chcel som byť čo najskôr, s dievčaťom mojich snov.“ Odvetil a začal si obzerať izbu. Marcela sa zachichotala a celá očervenela. „Idem zobrať vodu.“ Povedala s úsmevom, zobrala kanvicu a vyšla do kúpelne. V tej chvíli, už bol Ivan pri Martine, prudko si ju pritiahol a vášnivo ju pobozkal. Po chvíli už počuli Marceline kroky a veselý hlas. „O chvíľu bude hotová dobrá kávička.“ Ivan tak prudko, ako Martinu objal, ju aj pustil. „Keď ju robíš ty, určite bude dobrá.“ Usmial sa a podišiel k stolu. „Dáš si aj koláčiky?“ Opýtala sa Marcela a nečakajúc na odpoveď, už pred neho položila tanier plný sladkých koláčikov. Martina vyšla na balkón a premýšľajúc sa oprela o zábradlie. Práve zistila, že nie je zaľúbená do Ivana a že... Nie, do Juricu nesmie byť zaľúbená! On sa predsa onedlho ožení, s tou ktorá čaká jeho dieťa! Začula jeho hlas, ako ju potichu volá zo svojej izby: „Miláčik, poď sem!“ Martine sa rozbúchalo srdce, ale namiesto toho, aby išla za ním, vrátila sa do izby.
Popoludní sa dievčatá chystali do neďalekého mesta. „Naozaj nechceš ísť s nami?“ Pýtala sa Marcela, už po piaty raz. „Už som vám povedala, že nemám náladu nikam chodiť. Som unavená a potrebujem si aspoň na hodinku ľahnúť.“ Odvetila podráždene. „No čo s tebou, tak ťa teda necháme oddychovať!“ Vzdychla si a spolu so Zdenkou, Andreou a Janou vyšli z izby. Martina sa hodila na posteľ, rukami si objala kolená, oprela si o ne bradu a hľadela na okno. Myslela na Juricu a z očí jej vyhŕkli slzy. Pomyslela si, že to s ním skončí, ale vedela, že to nedokáže, priveľmi ho ľúbi.
Jurica vošiel cez balkón do izby a bez slova k nej podišiel. Kľakol si pred ňu a zdvihol jej hlavu. „Čo sa stalo?“ Smutne sa spýtal. „Nemohla som ísť za tebou, Ivan tu sedel a nespúšťal zo mňa zrak.“ Odvetila s tvárou zmáčanou od slz. Trochu sa nadvihol a nežne ju pobozkal. „Tak veľmi som túžil po tvojich bozkoch.“ Povedal potichu a pritiahol si ju bližšie. Martina sa rozvzlikala a hodila sa mu okolo krku. Sadol si na posteľ, zobral ju do náručia a nežne ju kolísal. „Povieš mi, čo sa ti stalo?“ Spýtal sa tichým hlasom, keď sa trochu utíšila. Pokrútila hlavou. „Nič sa nestalo, iba som zistila, že Ivana neľúbim a že som ho asi nikdy neľúbila.“ Prestal ju kolísať a chytil jej tvár do dlaní. „A...?“ Slzy sa jej rinuli po tvári, keď vyslovila to, načo toľko čakal. „Ľúbim ťa. Tak veľmi ťa ľúbim...“ Jurica sa rozosmial a privinul si ju na hruď. Martina naňho prekvapene pozrela. „Myslíš si, že by sme tak bolestne túžili po sebe, keby sme sa neľúbili?“ Díval sa na ňu pobavene, ale aj s láskou. Martine sa rozžiarila tvár a oči jej svietili. „Ľúbim ťa od prvej chvíle, ako som ťa uvidel.“ Pošepol a zmocnil sa jej úst. Bola taká šťastná, ako ešte nikdy predtým. Vedomie, že ju ľúbi rovnako, ako ona jeho ju naplnilo nesmiernou radosťou. V ten deň sa milovali ešte vášnivejšie a odovzdanejšie, ako predtým.
V Piatok, Martina odcestovala domov a Jurica ju odprevadil na autobus. Stáli v objatí na autobusovom nástupišti a Jurica jej bôľne šepkal do ucha: „Ako to bez teba vydržím, keď už mi...“ Martina ho umlčala bozkom. Nechcela, aby jej hovoril, ako veľmi mu bude chýbať. Ona cítila to isté a už veľa nechýbalo, aby si to s odchodom domov nerozmyslela. Ale vždy si spomenula na rodičov a vedela, že by boli nešťastní, keby ju aspoň občas nemali doma. „Zavolám ti, len čo dorazím domov.“ Povedala potichu, keď sa od neho odtrhla. „Najradšej by som išiel s tebou!“ Vzdychol si, ale vedel, že zatiaľ to nie je možné. „Najprv ich musím na teba pripraviť, aby neutrpeli šok, keď sa tam zjavíš.“ Smiala sa Martina a pritom ho bozkávala na líce.
Keď v Nedeľu popoludní Martina vystúpila z autobusu, smejúc sa a plačúc zároveň sa vrhla Juricovi okolo krku. On ju silno zovrel v náručí a zasypal jej tvár bozkami. „Tak veľmi si mi chýbala.“ Šepkal jej priškrteným hlasom od dojatia. „Aj ty si mi veľmi chýbal.“ Povedala s úsmevom a utrela si oči od slz. „Veľmi ťa ľúbim, vieš o tom?“ Povedal s úsmevom a zmocnil sa jej úst. Stáli tam v objatí a vášnivo sa bozkávali, a ľudia okolo nich len krútili hlavami. Martina sa rozosmiala a odtiahla sa od neho. Jurica sa obzrel okolo seba a so smiechom zvolal: „My sa ľúbime!“ Chytil Martinu za ruku a stále sa smejúc sa rozbehli preč.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kikarv
7. 10.októbra 2008 07:28
Pekne paci sa
Napíš svoj komentár