Niekde v horách I.

Erika sa pozrela na hodinky: „O koľkej dorazíme?“ Spýtala sa svojej najlepšej kamošky, Vierki a vyzrela von oknom. „Ešte, hodinu a pol.“ Odvetila Vierka a vytiahla si z tašky pomaranč. „Čo myslíš, koľko nás tam bude?“ „Veď sa to dozvieme, keď tam budeme.“ Odvetila ľahostajne. Erika sa odvrátila od okna a hľadela na Vierku, ako si pomaly šúpe pomaranč. „Ty, nie si ani trochu vzrušená?“ Spýtala sa s úžasom, keď videla, ako pokojne si kladie mesiačiky pomaranča do úst. Vierka pokrútila hlavou: „Budú tam, obyčajní mladí ľudia, ako sme my dve a nie nejaké filmové hviezdy.“ Erika pokrčila plecami a zapla malé rádio, ktoré mala položené na vrchu svojej otvorenej tašky. „To si dostala, od Roba?“ Opýtala sa Vierka, kývnuc hlavou smerom k jej taške. „Vidíš, ako ma môj bráško ľúbi! Pod stromček mi kúpil rádijko, aby som sa vo vlaku nenudila.“ Zasmiala sa Erika a odhrnula si vlasy z čela. „Aj mne kúpil Peťo, ale nie také pekné.“ Uškrnula sa Vierka a zobrala si ďalší pomaranč. Erika si vybrala z tašky banán a začala si ho lúpať: „S tým pomarančom, si mi spravila chuť.“ Povedala so smiechom a odhryzla z banána veľký kus. „Ešte nikdy som nestrávila, druhý deň vianočný vo vlaku.“ Ozvala sa po chvíli a pozrela na Vierku. Tá pokrčila plecami a vložila si posledný kúsok pomaranča do úst. „Veď ho nestráviš celý vo vlaku... o osemdesiat minút vystupujeme.“ Povedala so smiechom, keď prehltla.

O pol hodiny vlak zastal na nejakej malej stanici a do ich vozňa nastúpili traja chalani.
Mali na sebe overaly a so sebou lyžiarsky výstroj. „Mám taký pocit, že budeme mať spoločnosť.“ Vzdychla si Vierka, keď sa odvrátila od okna. Len čo dopovedala, už aj stáli pred ich kupé a zoširoka sa na ne usmievali. „Veď sú zlatí...“ Usmiala sa Erika a zakývala im. Jeden z nich otvoril dvere a po maďarsky sa spýtal: „Szabad?“ „Hát persze!“ Odvetila Erika čistou maďarčinou a odložila tašku zo sedadla. „Ty, vieš maďarsky?“ „Obe vieme po maďarsky.“ Odvetila a žmurkla na Vierku. „Áno, obe vieme po maďarsky.“ Vzdychla si Vierka a tiež odložila tašku zo sedadla. Chalani zasunuli lyže pod sedadlá a posadali si na voľné miesta. Chalani sa rozhovorili a Vierka nespúšťala zrak z jedného z nich. Zapáčil sa jej a tak sa medzi nimi rozprúdil živý rozhovor a zvyšok cesty im ubehol, ako voda.

„Daj si kabát, vystupujeme!“ Zvolala Erika, keď vlak začal spomaľovať. Obliekla si bundu, schytila svoju obrovskú, cestovnú tašku a vyšla z kupé. Na chalanov už celkom zabudla. „Veď neutekaj, ty bláznivá baba!“ Volala za ňou Vierka a obliekla si svoj dlhý, elegantný kabát. „Musím ísť za ňou.“ Uškrnula sa a vybehla z kupé.

Tmolili sa na malej železničnej stanici, či neuvidia niekoho, koho by sa mohli opýtať na chatu, kde budú ubytovaní. „Poď, ideme sa spýtať toho ujka!“ Zvolala Erika, ukazujúc na šedivého, bradatého deduška, sediaceho na lavičke neďaleko východu. Už chceli vykročiť, keď sa za nimi ozval nežný dievčenský hlások: „Počula som váš rozhovor a myslím, že máme rovnakú cestu.“ Erika sa prudko otočila a pred sebou zbadala, dievča s okrúhlou tvárou, s blond vlasmi a s modrými očami. Ale bola taká tučná, že vyzerala rovnako široká, ako vysoká. „Aj ty, ideš na ten...“ Vierka nestihla dokončiť otázku. „Áno, zaplatila mi ho moja stará mama. Vlastne, dostala som ho pod stromček.“ „Tvoja stará mama, ťa musí veľmi ľúbiť, keď ti darovala taký pobyt!“ Zvolala Erika, nezdržiac sa smiechu. „Dúfa, že si ma konečne niekto všimne a popýta ma o ruku.“ Odvetilo dievča a tiež vybuchlo smiechom. „Volám sa Zuzka.“ Povedala srdečne a podala Erike ruku. „Ja som Erika, a toto krásne a elegantné dievča je moja najlepšia kamoška.“ Ukázala prstom na vedľa stojacu Vierku. Vierka sa usmiala a stisla Zuzke ruku. „Ja som Vierka a aj keď s touto bláznivou babou sme najlepšie kamošky, nesúď ma podľa nej, ja nie som taká...!“ Povedala a zdvihla svoju tašku zo zeme. „Dobre baby, zoznamovanie máme za sebou, môžeme vyraziť!“ Zavelila Erika a prehodila si svoju obrovskú tašku cez plece. Dievčatá zamierili k východu, keď sa pred nimi zjavili chalani z vlaku. „Sziasztok lányok!“ Stáli neďaleko východových dvier a usmievali sa na ne, od ucha k uchu. „Kedy ste vystúpili, že sme vás nevideli?“ Spýtala sa Vierka trochu ostrejšie, ako chcela. Chlapci sa zarazili a zmätene pozreli na Eriku. Tá sa usmiala a začala ich po maďarsky chlácholiť. Chlapci jej povedali, že aj oni budú bývať v nejakej chate, ale podľa mena to bude nejaká iná chata. Aj keď sa im zdá, že je to blízko seba.
„Én is beszélek magyarul.“ Ozvala sa Zuzka a žiarivo sa usmiala na jedného z Maďarov.
Bol rovnako tučný ako ona, ibaže vyšší. Erika im ju predstavila a hneď jej bolo jasné, že jej starká s tým darčekom trafila do čierneho. Očividne sa mu zapáčila na prvý pohľad, lebo z nej nespúšťal oči. „Ne rada vás ruším, ale mali by sme ísť!“ Súrila ich Vierka a prvá vyšla na ulicu. Erika si vzdychla a vybehla za ňou. „Čo ti je?“ Spýtala sa, keď ju dobehla. „Nič mi nieje, iba mi ide na nervy.“ Trpko sa uškrnula a pozrela smerom k ostatným. „Kto, ti ide na nervy?“ Smiala sa Erika. „Hádam, len nie Csabi?!“ „Buď ticho, už idú!“ Zahriakla ju rýchlo a otočila sa chrbtom. „Tebe sa páči.“ Šepla jej Erika do ucha a vrátila sa k ostatným.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu