Ten chalan k nim podišiel a oslovil Vierku: „Tvoja kamarátka, nevie po slovensky?“ Ukázal na Eriku. Vierka už chcela odvetiť, aby si ju nevšímal, že iba šaškuje, ale Erika ju kopla do nohy a tak sa uškrnula a pohŕdavo povedala: „Je to, Slovenská feferónka a po našom hovorí dosť biedne.“ Pozrel na Eriku a ukazujúc na Csabiho sa spýtal: „To je tvoj chlapec?“ Nespúšťajúc z neho zrak, pokrútila hlavou. „Volám sa, Martin.“ Usmial sa a podal jej ruku. Vložila si dlaň, do jeho a s maďarským prízvukom sa predstavila: „Ja som, Erika.“ Držal jej ruku vo svojej a modrými očami sa vpíjal do jej krásnej tváre. Vierke bolo jasné, že Erike sa ten chalan páči, ale páčil sa aj jej a rozhodla sa, že si ho získa. „Ja sa volám, Vierka a toto je, Zuzka.“ Podmanivo sa usmiala, kývla na Zuzku a natiahla k Martinovi ruku. „A čo, oni?“ Ukázal na troch kamošov, stojacich trochu bokom. „Oni k nám nepatria.“ Rýchlo odvetila a vrhla na Zuzku varovný pohľad. Stisol jej ruku, potom aj Zuzke a podišiel aj k chalanom. Zuzka sa poponáhľala predstaviť mu ich: „Toto je, Csabi, toto, Zsolti a toto, Áron.“ Na toho posledného sa žiarivo usmiala.
„Ste pre seba, ako stvorení.“ Uškrnul sa Martin, keď si všimol pohľady, aké po sebe hádzali. Potom sa ho Vierka spýtala, či aj on bude bývať v tej chate pred nimi. A keď jej povedal, že aj on spolu s kamošom sa zúčastnia toho istého pobytu, nevedela skryť radosť. „To je úžasné!“ Zvolala natešene a už sa od neho nepohla. Držala sa ho, ako kliešť a všetkým bolo jasné, že po ňom ide. Spolu vykročili k chate a ostatní ich nasledovali. Erika v duchu zúrila, lebo nevedela pochopiť, ako je to možné, že ešte pred pol hodinou blaznela za Csabim a teraz, je celá preč z toho Martina. Hrkútali si spolu, ako dve hrdličky. Aj keď, nepočula o čom, lebo s Csabim a zsoltim zámerne zaostali. Hnevala sa, ale dávala si pozor, aby na nej nikto nič nezbadal. Keď ju chlapci odprevadili pred schody vedúcich do haly, ostatní už dávno boli vo vnútri. „Ma még találkozunk.“ Usmiala sa a oboch pobozkala na líce. „Este várunk.“ Usmiali sa aj chlapci a pobrali sa preč.
„Prečo si tak zaostala?“ Privítal ju Martin otázkou, len čo otvorila dvere. Nechápavo naňho pozrela: „Tessék?! Ja nie som zaostalá, chodím predsa do školy!“ Zvolala urazene a obzrela sa po Vierke. Martin sa rozosmial: „Zle si ma pochopila. Ja som sa pýtal; Kde si bola tak dlho.“ „Bola som vonku.“ Odsekla s tým svojím maďarským prízvukom a opäť sa poobzerala okolo seba. „Poď, zavediem ťa do kancelárie, kde sa musíš prihlásiť!“ Povedal, zobral jej tašku a chytil ju za ruku. Poslušne sa nechala zaviesť, do malej kancelárie, kde za malým písacím stolom sedel, sympatický pán v stredných rokoch.
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
...Žartujem, viem že nie si.