„Idem sa pozrieť, kde tá Erika toľko trčí.“ Vzdychla si Zuzka a vyšla na chodbu. Vybehla po schodoch a zamierila k izbe, ale zarazene zostala stáť. Len pár metrov od nej, v tuhom objatí sa vášnivo bozkávali, Erika s Martinom. Chcela sa otočiť a potichu odísť, ale začuli jej kroky a otočili sa k nej: „Zuzka počkaj!“ Zavolala na ňu Erika. Pomaly sa k nim vrátila. „My sa ľúbime.“ Usmiala sa Erika v Martinovom náručí. Hľadela na ich šťastné tváre a sama sebe sa čudovala, že si to nevšimla. Martin sa uškrnul: „Zuzka, môžem ťa o niečo poprosiť?“ „Nemusíš! Poviem im, že som vás nenašla. Ale, tie oriešky si beriem.“ Zdvihla zo zeme balíček lieskovcov v čokoláde, ktoré vypadli Erike, keď ju Martin tak prudko objal. S úsmevom im zakývala a zbehla po schodoch.
„Môžeš mi povedať, kde si bola?!“ Spustila Vierka nahnevane, len čo za sebou zatvorila dvere. „Nebavilo ma, dívať sa na tú blbosť, tak som sa išla prejsť.“ Odvetila Erika pokojne. Už ležala v posteli s rozčítanou knihou v ruke. Vierke prebleslo hlavou, či nebola s Martinom, ale hneď tú myšlienku zavrhla. (Jeho, bolí tá noha, určite už spí. A ona, my sľúbila, že mi frajera nepreberie.) „Aspoň si to mohla niekomu oznámiť, že ideš von!“ Povedala nahnevane a zamierila do kúpelne. „Bol tu?“ Spýtala sa Zuzka šeptom, keď za sebou zabuchla dvere a nemohla ich počuť. Erika so šťastným úsmevom prikývla.
„Idem sa pozrieť, čo budeme mať na raňajky.“ Povedala Erika a skôr, ako by jej v tom Vierka mohla zabrániť, vyšla z izby. Zamierila ku schodom a práve po nich chcela zbehnúť, keď ju niekto zdvihol do náručia. Bol to Martin: „Už som si myslel, že deň budem musieť začať, bez tvojich bozkov.“ Šepkal jej medzi bozkami. Pridusene sa zasmiala: „To, by som ti nikdy nespravila. A ani sebe.“ Dodala a silno sa k nemu privinula. „Už sa musím vrátiť, inak sa ma vyberú hľadať.“ Povedala po pár minútach a vymanila sa mu z náručia. „O chvíľu sa uvidíme, pri stole.“ Zašepkala, ešte raz ho pobozkala a vrátila sa do izby.
Len čo vošli do jedálne, Erika pokrčila nosom. „No zbohom!“ Zuzka na ňu nechápavo pozrela. „Stalo sa niečo?“ „Stalo sa to, že naša Erika zostane bez raňajok.“ Odvetila na miesto nej Vierka. Práve došli k stolu a jej posledné slová začuli aj Martin s Petrom, ktorí tam už sedeli. „Kto, zostane bez raňajok?“ Opýtal sa Peter. „Naša Erika nezje nič, v čom je cítiť rybacinu.“ Povedala Vierka veselo a sadla si na svoje obvyklé miesto. „Ja milujem rybaciu pomazánku.“ Uškrnul sa Martin a zobral si Erikine raňajky. Vierka sa rozosmiala. „Hneď sa vrátim.“ Dodal, utrel si ústa a vstal od stola. O chvíľu sa vrátil, s veľkým krajcom obloženého chleba. „Stačí sa len milo usmiať a dajú ti čo chceš.“ Žmurkol na Eriku a položil to pred ňu. Teraz sa rozosmiala Zuzka: „Jediná, komu z úst nebude smrdieť si ty.“ „Nem értem, na čo narážaš.“ Usmiala sa Erika a s chuťou zahryzla do svojho chleba. „Umyjem si zuby ešte raz a dám si žuvačku.“ Zahundral Martin s plnými ústami, žmurkajúc na Zuzku.
„Ideme sa sánkovať... budeme sa pretekať...“ Tešila sa Erika, cestou do izby. „A ty, určite pôjdeš so svojou láskou, však?“ Uškrnula sa Zuzka, za Vierkiným chrbtom. Erika ju nahnevane štuchla pod rebro: „Zopakuj to ešte raz, možno to nepočula!“ „Prepáč, zabudla som!“ Ospravedlnila sa šeptom. Na šťastie, Vierka bola zahĺbená do svojich myšlienok a nič si nevšimla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ivhell
31. 3.marca 2008 19:15
Bode Bode Bode.... Je to dobre pridaj dacooo : D
Napíš svoj komentár