Vierka si namaľovala oči a otočila sa k Zuzke: „Čo povieš?“ „Si krásna, ako bábika.“ Odvetila so smiechom. „Požičiaš mi, tú zlatočervenú šatku?“ Pozrela na Eriku, ktorá práve vyšla z kúpelne. „Vezmi si ju, tam je na polici!“ Ukázala na skriňu, v ktorej mala veci. „Hodí sa mi k vlasom.“ Skonštatovala sucho, keď si ju prehodila cez plecia. „Si, pekná.“ Usmiala sa Erika a otvorila si knihu. „Tak baby! Nemusíte na mňa čakať, lebo neviem, kedy prídem!“ Zaštebotala Vierka veselo a vyplávala z izby.
„Poď, ideme si pozrieť film!“ Ozvala sa Zuzka po desiatich minútach ticha. „Poďme!“ Erika zatvorila knihu a hodila ju na stôl. Zobrali si krabicu bonbónov a so smiechom vyšli z izby.
„Kde ste boli? Nepovedali ste náhodou, že ste unavené?!“ Keď sa po filme vrátili do izby, Vierka tam už bola. A aj keď sa to snažila zakryť, bolo na nej vidno, že je namrzená.
„To rande jej asi nevyšlo.“ Pošepla Zuzka Erike do ucha a nahlas odvetila: „Nechcelo sa nám spať, tak sme si išli pozrieť film.“ „A čo ty? Ako bolo?“ Opýtala sa Erika. „Fajn, fajn!“ Odvetila a začala si naprávať vankúš. Dievčatá na seba pozreli a viac sa nepýtali.
„Musíme si všímať, ako sa k sebe správajú, potom budeme múdrejšie.“ Pošepla Zuzka, cestou na raňajky. „Pst!“ Upozornila ju Erika. Vierka stála pod schodami a čakala na ne. „Do kedy, mám na vás čakať?! Pohnite si, som hladná!“ Súrila ich netrpezlivo.
Dievčatá počas raňajok striehli na každé Vierkyno gesto, rovnako ako na Martinovo, ale nič nezistili.
„A nie sme o nič múdrejšie, ako pred raňajkami!“ Povzdychla si Zuzka. „Zo správania tých dvoch, sme vôbec nič nezistili!“ Rozčuľovala sa. „Ale, ideme stavať snehuliakov!“ Zvolala Erika veselo a pretancovala cez izbu. „Ty, si naozaj bláznivá...“ Zasmiala sa a pridala sa k nej. Vierka vyšla z kúpelne a keď uvidela, že obe tancujú, vystrúhala útrpnú grimasu. „Ste, ako malé deti.“ Vzdychla a podišla k oknu. „Veď stavanie snehuliakov je zábava...“ Smiali sa dievčatá a dali sa do obliekania.
Súťažili v stavaní snehuliakov. „Vyhrá ten, kto postaví najväčšieho a najkrajšieho snehuliaka.“ Povedali im pri raňajkách.
Vierka a ešte dve dievčatá sa odmietli zúčastniť súťaže: „Nie som malé decko, aby som celé pred poludnie stavala snehuliaka.“ Povedala pohŕdavo, keď sa jej pýtali, prečo nechce ísť s nimi.
„Pozri sa na môjho, aký je krásny!“ Smiala sa Zuzka, keď ozdobila svojho nie príliš vysokého snehuliaka vetvičkou z borovice. „De az enyém még szebb.“ Odvetila Erika po maďarsky, (ale môj je ešte krajší) lebo práve k nim prišiel Martin. „Už ste skončili? Nepotrebujete pomôcť?“ Díval sa na Eriku, ktorá mala líca vyštípané od zimy. „Nem látod, mijen szép hóembert épittetem?“ (Nevidíš, akého pekného snehuliaka som postavila?)
Hrdo ukázala na svojho snehuliaka, ktorý mal uviazaný jej šatku. „Mm, pekná snehuliačka.“ Uznanlivo prikývol. „Už skončili aj ostatní, môžeme sa vrátiť dnu.“ Oznámil a pozrel na Zuzku: „Prosím ťa, mohla by si ísť po Peťa?!“ Zuzka s úsmevom prikývla a odbehla.
„Poď, my sa vrátime do chaty!“ Chcel ju chytiť za ruku, ale ona sa odtiahla a vykročila do predu. O chvíľu začula za sebou ston. Obzrela sa a zbadala Martina na zemi, ako si stíska nohu. Vystrašene k nemu pribehla: „Čo sa ti stalo?“ „Asi som si vytkol členok. Pomôž mi, prosím ťa!“ Vystrel k nej ruku, s bolestivou grimasou na tvári. Pomohla mu postaviť sa. Objal ju okolo pliec a ona ho musela chytiť okolo pása, aby sa o ňu mohol oprieť. Bola taká vystrašená, že vôbec nepostrehla, že bez problémov kráča sám. Keď došli pred schody, uvedomila si, že nie ona jeho, ale on drží ju. S úsmevom sa k nemu otočila: „Nagyon fáj a lábad?“ (Veľmi ťa bolí noha?) Rýchlo prikývol: „Igen, igen!“ „Szegény.“ (Chudáčik) Uškrnula sa a kopla ho do členka. Vymanila sa mu z objatia a vybehla po schodoch.
Martin, to s tým členkom na Eriku hral, aby ju mohol objímať, ale teraz sa rozhodol, že to využije na to, aby sa zbavil Vierky.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ink123a
29. 3.marca 2008 13:57
Angyalka Anjelik, ten preklad tam pôsobí rušivo.
Napíš svoj komentár