Erika sa vrátila, asi hodinu pred večerou. Martin ju zbadal z okna rozprávať sa s jedným dievčaťom z vedľajšej izby. Chcel s ňou hovoriť, preto vyšiel na chodbu. Chvíľu stál pred dverami, keď začul jej kroky na schodoch. V tom jej zazvonil mobil: „Ahoj, Maroško!“ Začul jej hlas. Počúval a ani sa nepohol. „Nič mi nie je.“ Sadla si na schody a pokračovala: „Z takej diaľky si zistil, že som rozrušená...? Tvoje dievčatko sa asi zaľúbilo... Dostala som, je to nádherné... Martin a naozaj ho ľúbim... Myslím, že hej... To vôbec nie je jednoduché... No, prečo asi?! Lebo, Vierka je do neho celkom pobláznená. A ja som jej sľúbila, že jej nepreberiem frajera... Ja viem, ale... Chýbaš mi. Si jediný, ktorému sa môžem zdôveriť... Myslím, že sa mu páčim ja, ale... Porozprávam ti, keď prídeš... Posielam pusu... Čau!“ Chcela pokračovať v ceste, ale z haly začula Zuzkin hlas, tak sa rozhodla, že na ňu počká. Martin chvíľu stál, ako obarený, potom rýchlo vkĺzol naspäť do izby. Hneval sa na ňu, že ho klamala s tou maďarčinou, ale bol šťastný, lebo sa práve dozvedel, že tá do ktorej sa zamiloval na prvý pohľad ho tiež ľúbi.
Pri večeri, oznámili vyhodnotenie súťaže v stavaní snehuliakov: „Takže mládež! Porote, teda mne, sa najviac páčil snehuliak so zlatočervenou šatkou.“ Zuzka s Martinom a Petrom začali tlieskať. „Keď som správne pochopil, postavila ho Erika.“ Erika, Erika, Erika! Skandovala celá jedáleň. „Erika, poď si prevziať svoju sladkú odmenu!“ S úsmevom podišla k správcovmu stolu a ten jej s plnou vážnosťou odovzdal, obrovského, marcipánového snehuliaka. „Köszönöm!“ (Ďakujem) Poďakovala po maďarsky. „Tento, je bez šatky, ale za to, má klobúk.“ Uškrnul sa správca a vtlačil jej obrovskú pusu na líce. „Čo s ním spravíš?“ Opýtala sa Zuzka, keď sa vrátila k stolu. Pokrčila plecami. „Má vyše metra.“ Smial sa Peter. Zobral jej ho z rúk a postavil uprostred stola. Martin ju nenápadne pozoroval a myslel na to, ako ju donúti, aby sa prezradila.
Večer, všetci piati pozerali telku. Zuzke sa nikam nechcelo ísť, lebo bola smutná kvôli Áronovmu odchodu. A Vierka si zas myslela, že musí ostať s Martinom, kvôli jeho zranenej nohe, a tak, Peter s Erikou sa museli uspokojiť s pozeraním nejakej komédie. „Niečo, by som si dala.“ Ozvala sa Zuzka potichu, po niekoľkých minútach. „Idem doniesť oriešky.“ Ponúkla sa Erika a vyšla z miestnosti. Martin ju sledoval pohľadom. „Musím si odskočiť.“ Povedal po chvíli a vstal. Išiel za ňou v bezpečnej vzdialenosti: (No, veď počkaj!) Zastrájal sa v duchu. Videl, ako vošla do izby a zatvorila za sebou dvere. Pomstu mal vymyslenú, už ju iba zrealizovať. Postavil sa pred najbližšie okno na chodbe a čakal. Po piatich minútach zazrel, že dvere na izbe sa otvorili. Otočil sa k oknu, ruku si priložil k uchu, ako by telefonoval: „Vieš čo? Najhoršia je tá Maďarka. Nechcel by som ju, ani keby mi zaplatila. Škaredá jak noc, vlasy, ako slama a tie očí...“ Keď to Erika začula, zatajila dych. Oprela sa o stenu a slzy sa jej kotúľali po lícach. Otočila sa ku schodom a chcela ujsť, ale už bolo neskoro. Vôbec nezbadala, kedy sa k nej priblížil. „A najhoršie je to, že mi stále utečie.“ Povedal so smiechom, zvierajúc ju v objatí. Erika sa mu v rukách mykala a pokúšala sa ho udrieť. „Už ťa nepustím, zbytočne sa mykáš.“ Povedal pokojne a ešte tuhšie si ju privinul.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ink123a
31. 3.marca 2008 11:49
Anjelik, je to super ako vždy.
Napíš svoj komentár