Erika čakala Martina vo svojej izbe. Po niekoľkých minútach sa dvere otvorili a Martin vošiel s trpkým úškrnom na perách. „Povedal som ti, že je to strata času.“ Vzdychol si a pritiahol si ju k sebe. „Čo, povedala?“ „Vyčítala mi, že som ju vraj vodil za nos, že sme ju obaja klamali a ...“ Sadol si na posteľ a posadil si ju do lona. „Miláčik, kašli na ňu! Ty, sa kvôli nej trápiš a ona, by ťa utopila v lyžičke vody.“ Začal jej hladkať vlasy a bozkával jej tvár. „Veľmi ťa ľúbim, a nedovolím, aby sa medzi nás postavila.“ Šepkal, bozkávajúc jej krásne krojené pery. Objímala ho okolo krku a vracala mu každý bozk. „Aj ja ťa veľmi ľúbim, a našu lásku budem brániť. Ale už by sme mali ísť, skôr, ako po nás vyhlásia pátranie!“ Usmiala sa a vyšmykla sa mu z náručia. Martin si vzdychol a vstal.
Celý deň sa od seba ani nepohli. Predpoludní, vyhrali ďalšiu súťaž a popoludnie, strávili zatvorení v Martinovej izbe. „Keby Vierka bola kamoška, ako je Peťo...“ Povzdychla si smutne Erika, kým Martin nalieval víno, do dvoch pohárov. „Už na ňu nemysli, nechcem, aby si bola smutná!“ Povedal, podávajúc jej dopoly naliaty pohár. „Pripijeme si, na našu lásku...“ Usmial sa a pobozkal ju na pery. „Ľúbim ťa.“ Zašepkala a odpila si z vína.
Vierka s nimi neobedovala, a aj na večeri bola skôr, ako ostatní. „Čo, keby sme si po večeri niekam vyrazili?!“ Navrhol Peter. „Ja, s Angelou, ty, s Erikou a Zuzka a Denisa, by išli s nami tiež.“ Pozrel spýtavo na Martina a potom aj na Eriku. „Ja, súhlasím!“ Zvolala Zuzka veselo a uprela na Eriku prosebný pohľad. „Čo hovoríš miláčik, vyrazíme si?“ Opýtal sa s úsmevom Martin, poznajúc do predu odpoveď. Erika sa zasmiala: „A čo, keď poviem, že nie?!“ Zuzka skrivila pery: „Ja, si chcem niekam vyraziiť... Nechcem sa tu zblázniiť!“
„Jasné, že si vyrazíme... Ani ja tu nemienim stráviť celý večer. Ale, musíte sa dohodnúť, kam pôjdeme...“ Povedala so smiechom a pohladkala Zuzku po ruke.
„Pst, aby sme ju nezobudili!“ Napomenula Erika Zuzku, keď sa neskoro večer vkradli do izby. „Tak dobre som sa už dávno nebavila.“ Chichúňala sa Zuzka. „Ten Fernet, bol fantastický. Aj tak sme stále frajeri...“ Začala si pospevovať, ale Erika ju rýchlo zahriakla: „Buď už ticho! Chceš, aby sa zobudila?!“ „Prepáč, ten Fernet mi asi udrel do hlavy!“ Ospravedlnila sa a oblečená sa zvalila na posteľ. Erika sa vyzliekla, osprchovala a obliekla si nočnú košeľu. Potom, zobudila Zuzku, ktorá medzitým zaspala a pomohla jej s vyzliekaním. Keď jej vzťahovala pulóver, zrak jej padol na Vierkinu posteľ. Všimla si, že je hore a spánok iba predstiera. Vzdychla si a odvrátila hlavu.
Zuzka sa zobudila s bolesťami hlavy: „Moja hlava! Au, moja hlava! Mám pocit, ako by mi nejakí, malí škriatkovia s malými kladivkami tĺkli do spánkov.“ Vzdychala pritláčajúc si dlane na spánky. „Idem ti objednať, silnú kávu, tá ti pomôže.“ Povedala Erika, ktorá už bola hore a vyšla z izby. Keď sa po niekoľkých minútach vrátila, našla Zuzku, už osprchovanú a napoly oblečenú. „Tu máš moja milá, táto káva ti určite pomôže!“ Povedala a s potmehúckym úsmevom jej položila pariacu sa šálku na stolík. „Fuj, čo to je?!“ Zvolala Zuzka s odporom, keď si z nej odpila. „Ten najlepší liek na opicu. Silná káva s citrónom a štipkou soli.“ Odvetila Erika a prisadla si k nej. „Musíš to vypiť, aby si dnes mohla pokračovať!“ „V čom, pokračovať?“ Erika pozrela na Vierku a vstala. „Zabudla si, že je Silvestra?“ Usmiala sa a otvorila okno. „Dnes, sa budeme zabávať, celý deň a celú noc.“ Povedala a vyšla na chodbu, kde ju už čakal Martin.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ink123a
9. 4.apríla 2008 01:58
Keby si mi to dala prečítať celé nemusel by som chodiť v noci čítať tvoje blogy.
Napíš svoj komentár