Všetci sa dobre bavili, smiali sa a popíjali, tancovali a opäť popíjali. Erika občas vrhla znepokojený pohľad na Vierku, ale vždy sa hneď odvrátila. Presne o polnoci si všetci pripili a správca chaty predniesol prípitok. Potom vyšli von a chalani vypustili niekoľko farebných rakiet. Martin pre Eriku vypustil farebnú raketu, ktorá sa na oblohe rozvinula do obrovskej kytice ruží a po niekoľkých sekundách sa pomaly rozplynula. „Miláčik, bolo to nádherné, ďakujem!“ Povedala s úsmevom, keď si ju privinul k sebe. „Ľúbim ťa.“ Šepol jej do ucha a vášnivo ju pobozkal. Potom sa vrátili dnu a zábava pokračovala ďalej. Asi po hodine Martin šepol Erike: „Miláčik, čo by sa stalo, keby sme sa nenápadne vytratili?“ „Dobrý nápad.“ Usmiala sa a pomaly sa poobzerala. „Nikto nám nevenuje pozornosť, môžeme ísť!“ Povedala a chytila ho za ruku. Privinul si ju k sebe a v objatí vykročili smerom k dverám.
Keď prechádzali cez halu, zbadali pri okne Vierku. Oblizovala sa s nejakým chalanom, pričom sa chichúňala, ako bláznivá. Erika si smutne vzdychla, ale nepovedala ani slova.
„Miláčik môj, nemysli na ňu! Teraz mysli iba na to, že ťa veľmi ľúbim!“ Ozval sa Martin potichu, len čo za sebou zatvorili dvere izby. Erika sa smutne usmiala. „Máš pravdu, ale...“ „Ale teraz, sme tu sami a nenecháme si pokaziť poslednú noc na tomto mieste.“ Nenechal ju dopovedať a zmocnil sa jej úst.
Okolo siedmej ráno, ich zobudilo klopanie na dvere. Bol to Peter, ktorý sa prišiel prezliecť na raňajky. „Prepáčte, že vás budím, ale o tridsať minút sú raňajky.“ Povedal unaveným hlasom, keď ho Martin pustil dnu. „Mohol, by si ešte na päť minút odísť z izby, kým sa oblečiem?“ Rozpačito sa usmiala Erika, držiac si prikrývku pod bradou. S úsmevom na ňu pozrel, prikývol a vyšiel von.
„Túto noc, asi málokto spal vo svojej posteli.“ Nadhodila Zuzka, keď si strkala nočnú košeľu, uterák a papuče do batohu. „Prečo si to myslíš?“ Opýtala sa Erika, vyzliekajúc si šaty zo včerajšieho večera. „Nevšimla si si, že tvoja, v úvodzovkách najlepšia priateľka tu nestrávila noc?“ „Myslíš si, že...“ „S tými lezbami, určite nie. Videla som ich, keď odchádzali z jedálne a Vierka s nimi nebola.“ Skočila jej do reči Zuzka a zatiahla šnúrku na batohu.
„Tak, a ja som už kompletne zbalená!“ Usmiala sa a postavila svoj obrovský batoh vedľa postele na zem. Pozrela na Eriku a pokračovala: „Vieš, včera večer to dosť prehnala s pitím a myslím si, že skončila v izbe tých protivných chalanov čo sa tvária, ako by zožrali všetku múdrosť sveta.“ Erika si vzdychla. „Hej, aj ja som ju videla v hale, ako sa oblizovala s jedným z nich.“ „Tak si švihni, ja ti zatiaľ zabalím šaty a tie topánky!“ Usmiala sa Zuzka a hodila jej uterák. „Nezabudni mi zabaliť aj nočnú košeľu a papuče!“ Zavolala Erika z kúpelne, skôr ako si pustila sprchu.
Pri raňajkách sa Erika obzerala, či neuvidí Vierku, ale nikde ju nevidela. „Niečo sa jej muselo stať, keď neprišla na raňajky.“ Povedala potichu Zuzke. Martin ju počul, položil šálku z čajom na stôl a nežne ju objal okolo pliec. „Miláčik, nerob si starosti, určite iba vyspáva!“ Povedal a pobozkal ju na konček nosa. „Martin má pravdu, veď vieš, ako to včera prehnala s alkoholom. Teraz niekde vyspáva a keď sa zobudí, bude ju strašne bolieť hlava.“ Povedala Zuzka, pričom vystrúhala grimasu. Zuzka to hovorí z vlastnej skúsenosti, vieš.“ So smiechom vysvetľoval Peter Angele. „Joj, ani mi to nespomínaj!“ Povzdychla si Zuzka a pustila sa do omelety.
Práve doraňajkovali a chystali sa odísť, keď do jedálne vošla Vierka. Tvár mala strhanú s veľkými, tmavými kruhmi pod očami. Keď ju Erika uvidela, zaúpela: „Pane Bože! Vyzerá, ako by po nej prešiel parný valec.“ „Parný valec nie, ale párik debilov určite.“ Zašepkala Zuzka, pri jej uchu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ink123a
19. 4.apríla 2008 03:03
Anjelik, už mi tvoj príbeh chýbal.
Napíš svoj komentár