Erike išiel vlak o jedenásť tridsať a preto už o desiatej bola vychystaná. „Miláčik môj, ešte máme čas, kam sa tak ponáhľaš?“ Prihovoril sa jej Martin, keď za ním prišla s tým, že by už mali ísť. „Ja viem, ale Zuzke to ide už o hodinu a ja som jej sľúbila, že ju odprevadím.“ Usmiala sa a objala ho okolo krku. „A tú polhodinku, kým to pôjde mne, chcela by som stráviť s tebou niekde vonku.“ Povedala potichu a bozkala ho na pery. A tak, už o pár minút všetci traja kráčali dolu kopcom, s batohmi a veľkou taškou na pleci. O desať štyridsať si už na stanici pri okienku kupovali lístok na vlak-každý na ten svoj.
„Odhliadnuc od niektorých okolností, bol to pekný týždeň.“ Povzdychla si Zuzka, keď ju odprevádzali k nástupišťu. „Tvoja babička sa poteší, že jej nádeje sa naplnili.“ Usmiala sa Erika a šibalsky na ňu žmurkla. Zuzka sa zatvárila nechápavo: „vôbec nechápem, na čo narážaš?!“ „Na tú, obrovskú guľu, čo nosí fialovú kombinézu a volá sa Áron.“ Odvetila a vyprskla smiechom. „No, dovoľ! Môj miláčik, nieje žiadna guľa vo fialovej kombinéze, a keď to vyjde , onedlho sa za ňu vydám.“ Rozosmiala sa aj ona a zvonivý smiech oboch dievčat sa niesol po celom nástupišti. „No moment! Za koho sa to chceš vydať, keď hovoríš, za ňu?“ Nechápavo sa spýtal Martin. „No predsa, za tú guľu vo fialovej kombinéze!“ Zvolali obe dievčatá naraz. Martin sa zasmial a zaťukal si na čelo. „Už ti ide vlak.“ Ozvala sa Erika po chvíli a pozrela sa tým smerom, odkiaľ bolo počuť blížiaci sa hukot kolies. O chvíľu už Zuzka nastupovala do vlaku, ktorý ju odnesie domov o dvesto kilometrov ďalej od miesta, kde sa zoznámila so svojou láskou. „Večer, ti napíšem.“ Zakričala Erike v silnejúcom hukote kolies, lebo vlak sa už dal do pohybu, ešte raz zakývala Martinovi a zatvorila za sebou vozňové dvere. Martin pobozkal Eriku a viedol ju preč z nástupišťa. V čakárni si našli odľahlý kútik, kde si sadli a kde ich nikto nevyrušoval.
Keď sa o dvadsať minút vrátili na nástupište, Vierka tam už bola aj so svojimi novými kamoškami. Erika na ne nechápavo pozrela, ale tie jej nevenovali ani najmenšiu pozornosť. Kúsok ďalej stáli aj Angela s Petrom a Denisa. Zamierili k nim: „A vi dve tu čo robíte?“ Opýtala sa Erika a pozrela na Angelu. „Zabudla si, že bývame len pár kilometrov od seba?“ Usmiala sa Angela aa oprela sa o Petra. „To znamená, že pocestujeme spolu.“ Dodala Denisa a šibalsky na ňu žmurkla. „To som rada, lebo...“ Vzdychla si a úkosom sa obzrela na Vierku. „Nevšímaj si ju, to bude najlepšie!“ Povedal Peter potichu a ostatní s ním súhlasili. „A tie dve?“ Opýtal sa Martin, ani sa tam neobzrúc. „Jaj tie lezby?! Aj tie idú našim vlakom.“ Odvetila Denisa tak, aby ju bolo dobre počuť. Angela s Erikou sa zachichotali. „Už nám ide vlak.“ Vzdychla si naraz Angela. Martin si tuhšie privinul Eriku a ona ho silno objala okolo krku. Stáli tam v tuhom objatí, kým vlak celkom nezastal, potom sa od seba odlepili. „O pár dní, prídem za tebou.“ Šepol Martin, ešte raz ju pobozkal, potom ju zdvihol a vyložil do vozňa, kde už stáli Denisa s Angelou. „Ľúbim ťa.“ Povedala potichu, keď ju pustil, zakývala Petrovi na pozdrav a pobrala sa s dievčatami pohľadať si miesto na sedenie.
Prechádzali úzkou chodbičkou a nazerali do každého kupé, či sa nenájde miesto pre všetky tri. Všetko boli plné, alebo skoro plné. „Prejdime do druhého vozňa, možno tam to bude lepšie!“ Navrhla Denisa a zamierila k spojovacím dverám. „Dúfam, že Vierka tu nebude!“ Povzdychla si Erika a išla za ňou. „Dúfala si márne, pozri!“ Povedala Angela, len čo prešli cez spojovaciu chodbičku a ukázala hneď do prvého kupé. Sedela tam Vierka, s kamarátkami a nejaké dve starenky. „Poďme ďalej!“ Odvrátila Erika hlavu. „Poďme, určite tu bude aj nejaké volné kupé!“ Zahundrala Denisa a rázne vykročila. Sotva prešli pár metrov, keď náhle zastavila: „Máme šťastie, pozrite!“ Ukázala do kupé, pred ktorým zastala. Vo vnútri sedel iba jediný človek a zdalo sa, že spí. „Poďme dnu!“ Zašepkala Angela za jej chrbtom a otvorila dvere. Vošli dnu a chvíľu hľadeli na chlapa v kúte pri okne, ktorý si ani neuvedomil, že niekto je v kupé. Batohy a tašky si vyložili hore na policu a posadali si na voľné miesta. Všimli si, že je mladý, ale veľmi tučný. „Ten, by sa k tebe hodil.“ Podpichla Angela Denisu. „Veď, má celkom milú tvár!“ Odvrkla a lepšie sa naňho zahľadela. „Nevyvaľujte tak na neho oči, ešte ho zobudíte!“ Potichu ich napomenula Erika. Dievčatá si ho prestali všímať a rozhovorili sa o prežitom týždni v horách.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mariamagdalena
22. 4.apríla 2008 00:54
Skoro si ich poslala domov.
3
jeej pken ako vzdy..len som sa trosku pozabudla a nasla to az dnes ze ups
Napíš svoj komentár