„To ste do teraz spali?“ Zvolala starká so smiechom, keď zbadala svoju dcéru s manželom ešte vždy v županoch. „Drahá mamička, na to, aby sme boli v pohode, sme potrebovali poriadne sa vyspať.“ Odvetil jej jej zať veselo. „Máš pravdu, aj ja si idem ľahnúť, som strašne unavená.“ Vzdychla si a zamierila do svojej izby. „A Sylvia, tá je kde?“ Rozhliadala sa okolo seba Simona. „Sylvinka ešte spí, a nepáči sa mi tón, aký používaš!“ Odvetila jej teta podráždene. Svoju neter mala rada, ale svoju dcéru zbožňovala a nepáčilo sa jej, ako sa Simona pozrela na jej Sylvinku v tej reštaurácii. A teraz ešte aj tón, akým sa na ňu pýtala! „Môžeš mi povedať, čo máš proti mojej dcére?!“ „Nič teta, ibaže, ona sa správa, ako malé decko.“ „Je iná ako ty, ale preto ju ešte nemusíš nenávidieť!“ Zasiahol do rozhovoru Sylviin otec. On miloval svoju dcéru ešte viac, ak sa to vôbec dalo a na svoju Sylvinku nedal dopustiť. „ To nie je pravda, ale je to rozmaznané decko!“ Vzdychla si Simona a odišla do svojej izby.
Simonina mama bola po celý čas ticho a do ničoho sa nemiešala. „ Prosím ťa, nebuď smutná! Nahneval ma tón, akým sa pýtala na Sylvinku, ale nehnevám sa na ňu!“ Pristúpila k nej jej sestra a objala ju. „Neboj sa sestrička, ja sa na nikoho nehnevám! Keďže, dobre poznám povahu svojej dcéry, vôbec by som sa nečudovala, keby ju Andrej nechal.“ Povzdychla si smutne. „Čo má s tým spoločné Andrej?“ Nechápali Sylviini rodičia. „Dala by som si šálku jazmínového čaju!“ Poprosila, nevšímajúc si ich nechápavé pohľady.
„Správajú sa čudne.“ Hovoril Sylvii otec, keď jej rozprával čo sa stalo. „Ocko! To si nevšímajte, Simona mi stále hovorí, že som rozmaznaná, a treba si priznať, má pravdu!“ Smiala sa Sylvia a pobozkala svojich rodičov.
Obaja sa zasmiali. „Máš pravdu, si rozmaznaná!“ „A Simona žiarli, preto je taká.“ Vzdychla si Sylvia a začala im rozprávať, ako ju Andrej začal ochraňovať a neprestal ani potom, keď ju ten blázon už prestal prenasledovať. „A Simona o tom vie?“ Spýtala sa jej mama. Sylvia pokrútila hlavou. „Hneď v prvý deň, keď ma Andrej odprevadil domov začala s výčitkami, rozhodli sme sa, že bude lepšie, keď jej nič nepovieme.“
„Nič sa nezmenilo, ten chlapec ťa stále miluje.“ Usmial sa jej otec. Sylvia sa na neho pozrela. Rozmýšľala, či má povedať rodičom pravdu, ale rozhodla sa počkať,kým sa neporozpráva s Andrejom. „A rozmaznáva ma, ako...ako..., ani neviem čo.“ Smiala sa a objímala oboch svojich rodičov. „Už by sme mali ísť, čakajú na nás!“ Povedala jej mama a pobozkala svoju dcéru.
Jej rodičia sa na druhý deň ráno vracajú do Španielska a pred tým si ešte chceli víjsť s priateľmi.
„Najprv si dáme po poháriku domáceho a potom pôjdeme!“ Hovoril Andrejov otec, keď ich usádzal. Sylvia s Andreou sa vytratili do kuchyne. „Spravíme si kapučíno s rumom a navrch si dáme kopu šľahačky.“ Štebotala Andrea, kým postavila vodu. „Do týchto hrnčekov!“ Smiala sa Sylvia a vytiahla z kuchynskej linky veľké, pol litrové hrnčeky s červenými bodkami. „Aj ja si prosím sladké kapučíno!“ Do kuchyne vošiel usmiaty Andrej. Sylvia vytiahla ďalší hrnček a položila ho k ostatným na stôl. „A od teba si prosím, sladký bozček!“ Andrej ju chytil a pritiahol k sebe. „Nemohli by ste sa bozkávať inde?! Nemôžete mi predsa robiť chúťky, keď som tu sama!“ Zvolala Andrea a otočila sa im chrbtom. Sylvia s Andrejom sa rozosmiali. „Máš pravdu Andrejka, nebudeme sa teraz bozkávať, ale musíme sa porozprávať.“ Povedala Sylvia a pozrela na Andreja. Andrej si sadol a posadil si ju na kolená. Sylvia im porozprávala o tom, čo počula od rodičov, a aj o jej rozhovore s nimi.
„Nechcela som im povedať nič, kým sa neporozprávam s tebou.“ Povedala Andrejovi, objímajúc ho okolo krku. Andrej si ju vinul k sebe a neprestával bozkávať. „Presne, ako keď ste boli malí!“ Vo dverách kuchyne sa zjavil Sylviin otec a vytriešťal na nich oči. „Ocko! My sa ľúbime.“ Oznámila Sylvia pokojne. „To vidím!“ Uškrnul sa a kývol im, aby išli za ním. Vošli do obývačky, kde sedeli ostatní. „Išiel som do kuchyne, že poprosím o pohár sódy a našiel som tam, malého Andrejka, ako objíma a bozkáva ešte menšiu Sylvinku.“ Hovoril jej otec a ukazoval na Andreja so Sylviou, ktorí tam stáli v objatí. „My to vieme už od Marca.“ Povedal Andrejov otec. „A prečo sme to nevedeli my?“ Spýtala sa Sylviina mama. „Ja som si to uvedomila, až keď som sa vrátila z Veľkonočných prázdnin. A chceli sme vám to povedať, dnes večer.“ Povedala Sylvia pokojne. Sadli si a Andrej začal rozprávať, ako jeho city ožili, len čo opäť uvidel Sylviu. „A bolo to silnejšie, ako ja.“ Usmial sa a pobozkal svoju Sylvinku. „Na koniec sme tušili, že sa to stane, ale čo bude ďalej?!“ Opýtal sa Sylviin otec. Andrej na neho nechápavo pozrel. „Už si skoro zasnúbený, myslel si na to, čo bude so Simonou?“ „Povieme jej pravdu.“ „Aby mojej dcére strpčovala život na každom kroku?!“ „A prečo nemôžeme žiť spolu?!“ Zvolal Andrej zúfalo. „A kde, tu?“ Zasmial sa jej otec. „A jej starká by bola nešťastná, keby od nej odišla.“ Povedala Sylviina mama pokojne. „Treba Simone povedať pravdu, ale nie hneď. Treba vyčkať nejaký čas a keď sa nájde tá správna chvíľa, poviete jej pravdu.“ Vyhlásil Sylviin otec rozhodne. „A potom?“ Potom sa zoberiete. Aj tak sa dalo čakať, že naša dcéra skončí v tvojom náručí.“ Dodal s úškrnom. „A teraz, to ideme osláviť!“ Zvolala Andrea šťastne. Sylvia s Andrejom, svojim rodičom poďakovali a všetci spolu odišli do baru.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár