Bianka je veľmi pekné dievčatko, má krásne modré oči a zlatisté vlásky, ktoré jej siahajú až po pás. Vyzerá na štrnásť a nie na svojich dvanásť. Filipko je hrdzavý a na nose má pehy. Má desať a vyzerá na osem. „A toto má znamenať, čo?“ Pýtal sa ten chlap. Vstal a podyšiel bližšie k Bianke. „Môžem vedieť, kto ste?“
„Ja sa volám, Bianka a môj kamarát, sa volá Filip.“ Odvetila mu smelo. „A môžem vedieť, čo to máte za oblečenie?“ Pýtal sa ďalej. Bianka mala na sebe, staré rifle, bledomodré tričko s Harrym Potterom a biele tenisky. Filipko bol oblečený podobne, len na miesto Harryho Pottera, mal tričko s pokémonmi.
"To sú obyčajné rifle a tričko.“ Odvetila Bianka. „Čo je to, rifle?“ Čudoval sa ten chlap. „Rifle sú predsa gate, čo máme na sebe.“ Osmelil sa Filipko. Ale, jeho už zaujalo niečo iné. Bianka, ale aj Filipko mali na rukách hodinky. Ale nielen to, Filipko mal na rifliach pripnuté tamagoči a Bianka mala z pravej strany riflí na karabínke s retiazkou, malú baterku a z ľavej strany mala, malé okrúhle rádio. „A toto, je čo?“ Pýtal sa ďalej a ukazoval, na tamagoči, ktoré práve zapípalo. Kým stihli odpovedať, Bianke na ruke zahrali hodinky krátku melódiu. Pozrela na ne. Bolo dvanásť hodín. Ten chlap otvoril ústa a chytil Biankynu ruku s hodinkami.
„A toto...“ „To sú hodinky. Hrajú každú hodinu.“ Usmiala sa Bianka, keď videla úžas na jeho tvári.
„Hodinky? Také malé? Na ruke? A kde sú ručičky? A každú hodinu hrajú?“ Nevychádzal z údivu.
„Slečna a môžete mi povedať, koľko je hodín?“ Spýtal sa, nespúšťajúc z nej oči. „Je presne dvanásť.“ Odvetila mu Bianka. Bianka mala pri sebe aj iné veci. V zadu na rifliach, jej vysela kapsička, v ktorej mala, poznámkový bloček, pero, vreckový nožík a čokoládové peniaze. A ešte, vo vrecku mala, vreckovku, nejaké drobné a orbitky. Ani Filipko nebol na prázdno. Okrem vreckovky, mal vo vrecku, vrecúško cukríkov a v zadnom vrecku, mal zastrčené sušienky. „Pane, stôl je prestretý.“ Prišla im oznámiť, slúžka. „Mladá slečna a mladý muž, pozívam vás, na obed.“ Povedal ten chlap a chcel vykročiť k dverám. Bianka sa nesmelo ozvala. „Pane, ďakujeme za pozvanie, s radosťou ho prímeme, ale radi by sme vedeli, s kým máme tú česť.“ Chlap zastal, usmial sa na ňu a riekol. „Som Gróf Temesi a toto, je môj syn Jozef.“ Potom sa pobral k dverám a vyšiel z miestnosti.
Bianka s Filipkom a jeho syn Jozef, sa pobrali za ním. Prešli chodbou a vošli do ďalšej ešte väčšej miestnosti, ktorá slúžila ako jedáleň. Pri veľkom stole, už sedeli, dve dievčatá a žena. „Moje drahé, dovoľte, aby som vám predstavil našich hostí, slečnu Bianku a jej kamaráta, Filipa.“ Povedal gróf a pozrel sa na ženu, ktorá na nich vyvalovala oči. „Milí moji! Predstavujem vám, svoju manželku Júliu a svoje dcéry, Žofiu a Dorotku. Jozefa už poznáte.“ Predstavil svoju rodinu a išiel si sadnúť, za vrch stola. Jeho syn Jozef a Bianka s Filipkom, si išli sadnúť tiež. Sluhovia začali nosiť na stôl a obed sa mohol začať. Najprv však, ako dobrí kresťania, sa pred jedlom pomodlili. Pri obede, ich všetci pozorovali. Na Biankyn vkus, trval obed pri dlho, ale, jedlá boli dobré a bolo si z čoho vybrať. Zato, Filipkovi vôbec nevadilo, že sedí dlho za stolom. Zo všetkého ochutnal a všetko mu chutilo a zabudol aj na strach. Po obede, pán domu vstal a povedal svojím nezvaným hosťom:
„Teraz, sa odoberieme, na poobedňajšiu siestu, ale najprv, by som sa s vami ešte rád pozhováral.“
Bianka vedela, že vysvetlovaniu ešte nieje koniec, preto, poslušne išla za grófom a Filipko jej išiel v pätách. Vošli do grófovej pracovne, bola to tá miestnosť, v ktorej už boli pred obedom.
„Tak a teraz, mi porozprávajte odkiaľ ste prišli!“ Spýtal sa, keď si sadli. „Myslím si, začala Bianka, že sme prišli z budúcnosti.“ Gróf otvoril ústa. „čo...čo ste to povedali?“ Bianka vedela, že to znie neuveritelne, veď sama tomu nemohla uveriť. Nevedela, ako to dokáže, keď si spomenula, že má pri sebe veci, ktoré v tom čase ešte neboli vynájdené. „Niečo vám ukážem.“ Povedala a dala si dole rádio z riflí. Chytila ho do ruky a zapla. Keď sa ozvala hudba, gróf vyskočil z kresla a s otvorenými ústami podyšiel k Bianke. „A toto, je čo?“ Ukazoval na tú vec v jej ruke. „To je rádio.“ Ozval sa Filipko a ledva zadržiaval smiech. „Nie len hudba sa dá na tom počúvať.“ Usmiala sa Bianka a začala hladať inú stanicu. Gróf, tam stál a užasnuto na nich hľadel. Potom, mu ukázala aj baterku a Filipko, mu ukázal tamagoči a vysvetlil, ako funguje a že to je len hračka. „A čo hodinky?“ Opýtal sa zvedavo. Bianka si vzdychla a predviedla mu svoje hodinky. „Tak dobre, ale teraz mi povedzte, ako sa dostanete naspäť!“ Ozval sa gróf po chvíli. „Tak, to teda nevieme.“ Odvetil Filipko. „Dieru v stene sme hladali, ale nevedeli sme ju nájsť.“ Dodala Bianka. „Ak chcete, pošlem s vami svojho syna, aby vám ju pomohol pohladať.“ Povedal gróf a zazvonil na sluhu. „Pošlite sem môjho syna!“ Rozkázal sluhovi. Keď vošiel Jozef, poprosil ho, aby im pomohol hladať dieru v stene. Jozef sa čudoval, ale na nič sa nepýtal. A tak, Bianka s Filipkom a Jozefom, sa vybrali do záhrady hladať dieru v stene.
Asi po hodine sa smutne vrátili, so správou, že žiadnu dieru v stene nenašli. Najhoršie bolo to, že nie len diera, ale ani žiadna stena tam nebola. „Čo s nami bude?“ Plakal Filipko. „Na teraz, ostanete tu.“ Povedal gróf.
„Ale, my tu nemôžeme zostať.“ Namietla Bianka. „A máte, inú možnosť?“ Odvetil jej gróf. „Máte pravdu, inú možnosť nemáme.“ Vzdychla si a čakala, čo bude nasledovať. „Ubytujem vás, v izbách pre hostí.“ Povedal gróf a opäť zobral do ruky zvonček.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jaijelynne
19. 10.októbra 2007 18:48
este to pokracuje?????................dufam ze ano je to velmi pekne a tie opisi sa mi fakt pacia mas talent to sa musi uznat
2
zvlastne ze to radio hralo aj v minulosti.....
hehe ale to len detail...tak ci tak sa mi to paci idem dalej
hehe ale to len detail...tak ci tak sa mi to paci idem dalej
Napíš svoj komentár