Poviedka o 12 ročnom dievčatku

BIANKYN SEN:

Bianka má 12 rokov. S rodičmi sa nedávno presťahovala, z hlavného mesta na vidiek, lebo jej tatko, si tam našiel dobrú prácu. Kúpili si veľký dom s obrovskou záhradou a Bianke sa tam veľmi páčilo. Kúpili jej aj krásného snehobieleho psíka. Veľmi ho ľúbila a dala mu meno Snežko. Našla si aj kamarátov a aj v škole ju mali radi, lebo bola veselá a ničoho sa nebála. Najradšej mala záhady a tajomné príbehy. A keď sa dopočula, že aj k ich domu sa viaže nejaký tajomný príbeh, rozhodla sa, že celý dom preskúma, od pivnice až po povalu.
Raz v sobotu, keď jej mama nebola doma, lebo išla na nákupy a jej tatko, mal robotu v záhrade, sa rozhodla, že preskúma povalu. Vyšla hore, po točitých drevených schodoch a pomaly, otvorila vrzgajúce sa dvere.
Najprv, strčila dnu len hlavu, ale nevidela nič. Rozhodla sa, že tam vojde, nech sa stane, čo sa stane. Vošla dnu a začala sa obzerať, okoľo seba. Na jej sklamanie, tam nenašla nič, čo by ju zaujalo. (Samé pavučiny!) Povzdychla si v duchu. (Ešte sa tu trochu poobzerám, možno predsa niečo nájdem.) Povedala si sama pre seba a dala sa do pátrania. Nazrela do každého kúta, do každého rohu, ale okrem pavučín a pár rároh, tam nič nenašla. Sklamane zišla dolu, celá špinavá od pavučín a prachu. (Škoda!) Povzdychla si a zamierila do kúpelne, aby sa osprchovala. (Na budúce, preskúmam pivnicu.) Povedala si a obliekla si čisté šaty. Práve sa vrátila jej mama z nákupov. „Prečo si sa prezliekla, niekam sa chystáš?“ Spýtala sa jej, keď ju zbadala. „No, vieš mami, bola som na povale a veľmi som sa zašpinila.“ Priznala sa Bianka. „A čo si robila na povale?“ „Hladala som niečo, čo by mi pomohlo vypátrať, tajomstvo.“ „Aké tajomstvo?“ Smiala sa jej mama. „Počula som, že k nášmu domu sa viaže, nejaký tajomný príbeh.“ Povedala Bianka a očká sa jej rozžiarili. „Tak dobre, ty môj malý Sherlok. Ale dnes si už pátrala dosť, mohla by si pomôcť trochu aj mne!“ Zasmiala sa jej mama a zamierila do kuchyne. Bianka si vzdychla a poslušne išla za ňou.
Na druhý deň, išli navštíviť starkú. Starká zostala bývať v meste, lebo všetky kamarátky mala tam a ona ich nedokázala opustiť. Doniesli starkej ovocie z ich záhrady, plnú tašku broskýň a marhúľ. Starká, zas navarila, nedeľný obed a upiekla aj zákusky. Pri obede, Bianka začala rozprávať svojej starkej, o tom, ako pátra po tajomnom príbehu o ich dome. „Dúfam, že sa ti to podarí vypátrať.“ Smiala sa jej starká. „Ja viem, že sa mi to podarí, veď uvidíš.“ Povedala Bianka dotknuto. „Veď sa neurážaj, ja som to tak nemyslela.“ Pohladkala ju starká po vlasoch. „Keď to vypátraš, prídeš mi to porozprávať a napíšeme o tom poviedku.“ „Starká, naozaj?“ Zvolala Bianka nadšene. „Samozrejme, že áno.“ Odvetila jej starká s úsmevom.
Bianke sa naskitla príležitosť prehladať pivnicu, o dva týždne. Opäť bola sobota a jej rodičia mali prácu v záhrade. Bianka však nebola sama. Tentoraz, s ňou bol aj jej kamoš Filipko. Bianka otvorila dvere a oni zostupovali po schodoch, dolu do pivnice. Bola tam tma a ona rozsvietila baterku. „Ja sa trochu bojím.“
Ozval sa Filipko. „Neboj sa, ničoho sa nemusíš báť, nič tu nie je!“ Upokojovala ho Bianka. Keď boli dole, pustili sa do prehladávania pivnice. Pivnica bola strašidelnejšia, ako povala a Bianke sa viac pozdávala.
(Som na správnej stope.) Povedala si v duchu. Ako tak hladala, otvorila jednu veľkú, starú skriňu. Aké bolo jej prekvapenie, keď na zadnej stene skrine, našla dvere. Potešila sa, akoby našla poklad. „Filipko, poď sem!“ Zvolala. „Čo je, čo sa stalo?“ Pribehol Filipko. „Pozri!“ Ukazovala mu dvere, ktoré našla.
„Čo myslíš, kam vedú?“ Spýtal sa Filipko ustráchane. „Ja neviem, ale mali by sme to zistiť.“ Navrhla a začala hladať kľučku. „A nemali by sme, nechať to radšej tak?“ Riekol Filipko.
„Prišli sme pátrať, po tajomstve, či nie?“ Odvetila mu Bianka a hladala ďalej. Našla zámku, v ktorej bol dokonca aj klúč. „Našla som to!“ Zvolala nadšene. Chytila klúč, zvrtla ním a dvere sa otvorili. „Tak ľahúčko?“ Začudovala sa. „Ty tam chceš ísť?“ Opýtal sa Filipko celý vystrašený. „Samozrejme, že áno.“ Odvetila mu a posunula dvere. „Ja...ja...“ Jachtal chudák Filipko. „Ideš, alebo nie?“ Opýtala sa netrpezlivo a vkročila do chodby, ktorá sa zjavila za dverami. „Idem s tebou.“ Vysúkal zo seba a vošiel do chodby, za ňou. Bianka si svietila baterkou, lebo v chodbe, ktorou išli, bola tma, ako v hrobe. „Bianka, vráťme sa!“ Prosíkal Filipko. „Nebojsa, iba si to tu poobzeráme.“ Odvetila Bianka a išla ďalej. Chvíľu ešte išli rovno, no potom sa chodba zatáčala do prava. „Chceš ísť ďalej?“ Spýtal sa Filipko, aj keď vedel, aká bude odpoveď. „Ešte kúsok.“ Odvetila mu vzrušene. Išli ešte pár metrov, keď zbadali svetlo.
(Mám to!) Jasala Bianka v duchu. „Čo to je?“ Spýtal sa opäť Filipko a triasol sa od strachu.
„Neviem, ale idem sa na to pozrieť.“ Znela odpoveď. „Počkaj ma!“ Kričal ten chudák a utekal, za ňou.
„Možno je to, tajný východ z domu.“ Zašepkala Bianka, keď sa blížili k svetlu, ktoré sa zväčšovalo.
„Ja neviem...“ „Čo nevieš?“ Pýtala sa Bianka netrpezlivo. „Á, povedala som, že to je tajný východ z domu!“ Zvolala nadšene, keď zbadala, že to svetlo za ktorým išli, je diera v stene. Najprv, opatrne vyzreli von, ale videli len nejakú záhradu. (Ale, to neni naša záhrada.) Povedala si Bianka v duchu, ale nahlas to nevyslovila, lebo nechcela vystrašiť Filipka. „Poď, ideme sa pozrieť, čo tam je!“ Povedala Bianka a vyšla z chodby. Filipko išiel zaňou, lebo si myslel, že sú u nich doma.
Prechádzali sa po záhrade a Bianka už s istotou vedela, že to nieje ich záhrada. Ale že kde sú, to nevedela. Naraz začuli hlasi a približujúce sa kroky. „Poď, schováme sa, aby nás nezbadali!“ Zašepkala a ťahala Filipka do kríkov medzi ruže. „Čo je, prečo...?“ „Buď ticho!“ Zahriakla ho Bianka šeptom. Po cestičke išli dve dievčatá a boli čudne oblečené. „Kto sú tie dievčatá?“ Opýtal sa Filipko, keď tie dve prešli. „A odkiaľ to mám vedieť.“ Odvetila neisto Bianka. „Ty ich nepoznáš?“ Čudoval sa ten malý. „Veď ti vravím, že nie a buď už ticho!“ Filipko sa už zase bál a veľa mu nechýbalo, aby sa rozplakal. „Poď, musíme sa poobzerať, kde to vlastne sme!“ Vyzvala ho Bianka a vykročila cestičkou, po ktorej prišli tie dievčatá. Išli niekoľko metrov, keď zbadali pred sebou malý kaštieľ. „Čo je to, kde to sme?“ Rozplakal sa Filipko. „Mne sa zdá, že sme sa vrátili v čase.“ Odvetila mu užasnutá Bianka. „Aha pozri, tam ide nejaký chalan!“ Ukazoval jej Filipko smerom, odkiaľ prichádzal asi pätnásť ročný chlapec, ktorý bol oblečený, ako princ z rozprávky.
(Pokračovanie na budúce)

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu