Biancadetolle: PRÍBEH JEDNEJ NEVIDIACEJ DIEVČINY...

Boh si ju našiel

Ako dieťa, Klára neverila v existenciu boha. Keď jej starká rozprávala príbehy zo starého zákona počúvala s otvorenými ústami, lebo ich považovala za naj úžasnejšie rozprávky. Ale, keď jej starká rozprávala, o ukrižovaní Ježiša, vždy sa rozplakala a prosila svoju starkú, aby jej už o ňom nehovorila. „Starká, už to nemôžem počúvať! Prosím ťa, už mi viac ten príbeh nerozprávaj!“ „Moja milá, prečo to nechceš počuť, veď...“ „Už nechcem počuť, aký bol dobrý a láskavý, keď bol taký hlúpy! Prečo sa nechal chytiť a ukrižovať?! Prečo, no prečo?!“ Rozkričala sa raz večer a so slzami v očiach utiekla z izby. Ešte to nechápala, ešte bola malá.
Aj na prvé sväté prímanie išla len kvôli šatám. Keď jej starká sľúbila dlhé biele šaty a závoj s korunkou,
s radosťou súhlasila, že bude chodiť na náboženstvo. Kláru vychovávali jej starí rodičia. Jej mama ju mala za slobodna a keď sa dozvedela, že Klára má choré oči, že nikdy dobre nebude vidieť, dokonca môže aj oslepnúť, nechcela sa o ňu starať a nechala ju svojim rodičom.
Zrak sa jej naozaj zhoršoval. Keď chodila do základnej školy a učenia s každým rokom pribúdalo, jej zrak stále slabol. A keď chodila už do siedmej triedy, nedovidela ani na tabuľu. Navrhli jej, aby išla študovať do špecializovanej školy pre zrakovo postihnutých, ale ona tak lipla na svojich starých rodičoch, ktorý ju rozmaznávali, že sa nedokázala od nich odlúčiť. A tak,
po skončení základnej školy zostala doma a vychutnávala si nič nerobenie. Potom sa jej zrak natoľko zhoršil, že viac času trávila v nemocnici ako doma. Po piatich rokoch prišla o pravé oko a rodina si myslela, že ju to položí. Nič také sa však nestalo. Bola síce z toho smutná (kto by nebol), ale že by ju to položilo, tak v tom sa mýlili. Mala dvadsať rokov a len teraz prišla na to, akú spravila chybu, keď sa bála odísť študovať do tej špecializovanej školy pre zrakovo postihnutých. Čítať už nevidela, aj telku mohla sledovať len s nosom prilepeným na obrazovku. Poslednú dobu, často myslela na to, že čo s ňou bude, keď sa jej starí rodičia pominú. (Mala by som s tým niečo urobiť!) Pomyslela si raz večer a hneď na druhý deň začala zháňať informácie. Dopočula sa, že existuje niečo na spôsob školy pre tých, ktorý prišli o zrak v dospelosti, tak sa rozhodla skúsiť to. „Spravím si nejaký kurz a budem zarábať peniažky.“ Oznámila im svoje rozhodnutie. „A nájdem si nových priateľov, a nájdem si aj frajera!“ Zvolala so smiechom, keď zbadala ich smútok. Boli smutní, že odíde z domu, ale nebránili jej v tom, aby to skúsila.
V ten deň, keď ju nechali v tej starej a pochmúrnej budove, mala sto chutí rozbehnúť sa za nimi, aby ju tam nenechali, ale na šťastie sa ovládla. O pár hodín sa už skamarátila skoro so všetkými, čo tam boli a starí rodičia jej už tak nechýbali. Bolo ich tam štyridsaťdva frekventantov, tridsať mužov a dvanásť žien, vo veku od osemnásť do päťdesiatpäť. Naučila sa, čítať a písať Braillovské písmo, písať na kancelárskom stroji, chodiť s bielou palicou, a aj niektoré ručné práce.
Keď sa dozvedela, že budova v ktorej boli ubytovaní, bol kedysi kláštor a zistila, že je spojená s kostolom, dostala strach. Keď niekedy boli hore dlho do noci a počula odbíjať polnoc, rýchlo utekala k svojej najlepšej kamoške pritúliť sa pod prikrývku. Verila na duchov, a aj sa ich dostatočne bála.
Prostredie, v ktorom trávila päť dní do týždňa na ňu čudne vplývalo. Niekedy sa tak strašne bála, že večer už ani do kúpelne nešla sama. Inokedy zas, cítila taký úžasný pokoj, že tomu sama nerozumela.
Keď sa naučila základné veci, ktoré má zrakovo postihnutý ovládať, rozhodla sa spraviť si masérsky kurz. Chodila na rôzne spoločenské podujatia usporiadaných pre zrakovo postihnutých, o ktorých predtým ani nepočula. Páčil sa jej taký život, ani chvíľu sa nenudila, zdalo sa jej, že žije plno hodnotným životom. Poctivo sa učila, chodila na Jogu, zabávala sa s priateľmi, chodievali na výlety do hôr a aj nejaké lásky sa vyskytli.
Bola spokojná so svojim životom, ale občas mala pocit prázdnoty.
Nevedela, čo to je, iba cítila, že jej niečo chýba, niečo, bez čoho nemôže byť nikdy dokonale šťastná.
Pár týždňov pred skúškami prišla aj o druhé oko, takže ich musela absolvovať v náhradnom termíne. Keď ju odviezli do nemocnice s veľkými bolesťami, jej starí rodičia, ale aj priatelia si mysleli, že sa z toho nespamätá. A keď im oznámili, že jej museli vybrať aj toto oko, mysleli si, že je po všetkom. A opäť sa mýlili. Je pravda, že keď ju pustili z nemocnice upadla do akéhosi čudného stavu, nič nerobenia a nezáujmu o celý svet, ale ani nie tak kvôli svojej slepote, ale skôr kvôli tomu, že jej pobyt v stredisku sa skončil a všetci kamoši taktiež poodchádzali domov. Potom sa však schopila a začala si plánovať budúcnosť. Na vydaj ani nepomyslela, (veď kto by už chcel slepú)! Plánovala, že keď spraví skúšky a v ruke bude mať certifikát, spraví si živnosť a otvorí si masérsky salón. A do vtedy to musí nejako vydržať! Bude čítať slepecké knihy a vypisovať dlhé listy kamošom. Spomenula si na jedno dievča, ktoré bývalo s ňou na izbe a bolo na tom rovnako ako ona, iba s tým rozdielom, že to dievča to psychicky nezvládlo a museli ho hospitalizovať na psychiatrii. Ako je to možné, že ona si z toho nič nerobí? Nechápala to. Niekedy sa jej zdalo, že nie je sama, že niekto stojí pri nej a ochraňuje ju, ale nechcela na to myslieť, ani o tom rozprávať.
V tom stredisku, kde žila dva roky spoznala ešte jedno dievča. Bola od nej o šesť rokov staršia a neboli tie najlepšie kamošky, ale ona ešte trochu videla a bola z toho istého mesta ako ona.
Keď Kláre zavolali jej kamoši a povedali, že posledný Augustový týždeň organizujú stretko, zavolala jej a pozvala ju na návštevu. Keď to dievča prišlo (volala sa Zdena), navrhla jej, aby ju sprevádzala a ona s radosťou súhlasila. A odvtedy s ňou Zdena chodila, kam si to len želala. V Novembri sa vybrali do hlavného mesta, konala sa tam slávnostná akadémia ku dňu nevidiacich. Stretli sa tam všetci starý kamoši a niektorý tam boli aj so svojimi súrodencami. Jedna jej kamarátka tam tiež bola s bratom, volal sa Marek a nebol zrakovo postihnutý. S Klárou si padli hneď do oka a pretancovali spolu skoro celú noc. Začali spolu chodiť a po pol roku už chystali svadbu. Bol tu však jeden problém: Marekovi rodičia boli náruživý katolíci a trvali na sobáši v kostole. To by jej ani nevadilo, veď ktorá netúži stáť pred oltárom v bielom, len keby sa pred sobášom nemuselo spovedať. Klára nemala k bohu žiadny vzťah a vôbec sa jej nepáčila myšlienka, že by mala nejakému chlapovi v reverende vešať na nos všetky svoje hriechy. Veď, keď boh naozaj je a odpúšťa hriešnikom, poprosí o odpustenie jeho, a je to vybavené. Povedala aj Marekovi, že ona sa spovedať nechce. „ Spovedala som sa iba raz v živote, pred prvým svätým prijímaním a to som bola ešte decko.“ Nepáčilo sa mu to, ale tak veľmi ju miloval, že jej ustúpil vo všetkom. A tak, v Máji sa konala svadba. Marek sa vyspovedal, ale Klára odmietla vstúpiť do spovedelnice. Sobáš sa konal, v Marekovom rodnom meste a Klára tam okrem starých rodičov, nikoho iného nechcela mať. Svojej matke a nevlastným bratom poslala oznámenie, ale pozvánku nie. Jej starká jej dohovárala:
"Je to tvoja matka, ona ťa priviedla na tento svet." Ale ona si nedala povedať, nechcela ju tam.
V Júni mala skúšky a do vtedy bývali u Marekových rodičov. Potom, keď už držala v ruke certifikát mohla začať realizovať svoj sen. Aj ona aj Marek mali našetrené nejaké peniaze a niečo aj dostali, takže mali dosť, aby si mohli kúpiť trojizbový byt, niekde v inom meste. Klára nechcela žiť v jednom meste, ani s Marekovými rodičmi, ani so svojimi starými rodičmi. Chcela žiť sama so svojím manželom a neskôr aj s deťmi, niekde kde ich nepoznajú. Chcela začať žiť úplne novým životom. Už mala vyhliadnuté mesto, ktoré sa jej už dávnejšie páčilo a túžila tam žiť. Prehovoriť Mareka jej nedalo veľa námahy, ten vždy urobil, čo chcela ona.
A zvláštne je to, že jej všetko vychádzalo. Našli si byt aký chceli, aj Marekovi sa podarilo zamestnať a jej tiež našli priestory na prenájom za babku. Problém bol iba v tom, že Marek musel chodiť do práce a ona ho potrebovala doma. Mesto ešte nepoznala tak dobre, aby si vedela všetko sama vybaviť. Napadlo jej, že si požiada o vodiaceho psa. Povedala to Marekovi a on súhlasil. A tak, už o niekoľko mesiacov ju videli po meste behať, s mladým inštruktorom a čiernym labradorom. Bol tu ešte jeden problém. Marek pracoval medzi mladými ženami a Klára bola žiarlivá. Keď sa omeškal o pol hodinu, zasypala ho spŕškami výčitiek. Mareka to trápilo, lebo on miloval iba ju a iné ženy ho vôbec nezaujímali. Preto, keď už mala vybavené všetko okolo svojho masérskeho salóna, navrhol jej, že bude pracovať s ňou a bude jej pomáhať s administratívou. Klára na to myslela od začiatku, ale nechcela mu to navrhnúť, aby si nemyslel, že ho chce mať pod kontrolou. A tak, Marek dal v práci výpoveď a spoločne si otvorili masérsky salón. Darilo sa im dobre, dokonca rozmýšľali o rozširovaní podniku. Marek bol spokojný. V podnikaní sa im darilo a s Klárou sa milovali ešte viac, ako na začiatku. Iba Klára nemala pokoja, nebola spokojná sama so sebou, ale o tom Marek nevedel.
Raz poobede, sedela vo svojom obľúbenom hojdacom kresle na balkóne a len tak vegetila. Mareka poslala von so psom, lebo potrebovala byť sama. Naraz zdvihla hlavu a počúvala. Nevedela čo to je. Počula hlas, ktorý ju volal, ale čudné bolo to, že ten hlas nepočula niekde vonku, ani v byte, ale počula ho vo svojej hlave. Zľakla sa. Myslela si, že jej preskakuje a pocítila triašku na celom tele.
Počula volanie a cítila, že ju volá boh. Vedela, že je to tak, ale bránila sa tomu. A predsa: Keď sa Marek vrátil z prechádzky povedala mu, že by chcela ísť večer do kostola. Marek sa nevedel vynačudovať, ale potešilo ho to. Klára mu nikdy nebránila ísť do kostola, ale ona tam chodiť nechcela. Keď boli na návšteve u jeho rodičov, premohla sa a na Nedeľnú omšu s nimi zašla, ale doma nikdy.
Večer, keď sedela v kostole, v lavici vedľa Mareka a počúvala kázeň mladého kňaza, zmocnil sa jej úžasný pocit. Už vedela, prečo bola stále nespokojná, už vedela, čo jej chýbalo. Keď omša skončila povedala Marekovi, že by sa rada porozprávala s tým kňazom. Marek sa začudoval, ale na nič sa nepýtal a odišiel pohľadať kňaza. Keď ho k nej priviedol, Klára mu povedala, čo sa jej prihodilo a požiadala ho o radu. Kňaz jej povedal, že to nie je také jednoduché, že to je na dlhší rozhovor. Pozvali ho na druhý deň na večeru a on s radosťou prijal. Neskoro večer, keď ležali v posteli v objatí, Marek jej pošepol, aký je rád, že konečne našla boha.
Keď k nim na druhý deň kňaz prišiel, o všetkom sa dôkladne pozhovárali a Klára sa vyspovedala. Konečne si uvedomila, že boh si nás nájde aj keď mi ho nehľadáme a že stojí pri nás aj keď my si to často ani neuvedomujeme. Od vtedy, ten kňaz k nim často chodí a vedú s Klárou dlhé rozhovory o bohu a o náboženstve vôbec. Často sa aj poškriepia, ale za chvíľu sa aj udobria, veď sa z nich stali dobrý priatelia. Marek jej už pár krát so smiechom povedal, že keby Ľuboš nebol kňazom žiarlil by. Keď Klára otehotnela, strašne sa bála, že by aj dieťa malo choré oči. A bol to práve Ľuboš, kto ju dokázal upokojiť. „Dôveruješ Bohu?“ Spýtal sa vážne. „Áno.“ Znela jej odpoveď. „Prejav mu svoju dôveru a on, ťa nikdy nesklame!“ Usmial sa a stisol jej ruku.
Keď sa im narodilo dievčatko a Marek ho držal po prvý raz na rukách, od šťastia a dojatia plakal.
Krstným otcom sa stal samozrejme, že Ľuboš. Nevedeli si ani predstaviť, že by krstným otcom ich dieťaťa bol niekto iný.
A Klára je bohu vďačná, že si ju našiel. Vedela, že to on si ju našiel, lebo Boh vždy nájde tých, čo ho potrebujú.

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

PRÍBEH JEDNEJ NEVIDIACEJ DIEVČINY...

6 komentov k blogu

Horúce!