Sylvia sa rozprávala s rodičmi. Práve im hovorila, že je unavená a že si ide trochu pospať. Andrej sa pobral k Simone, ktorá sa bavila s jeho rodičmi a so svojou mamou. „Zlatko, bolí ma hlava. Idem sa prejsť, aby som si ju trochu prevetral.“ Povedal s útrpnou grimasou. Na odpoveď nečakal, otočil sa a odišiel. Simonina mama sa obzrela za Sylviou, ktorá práve niečo šuškala Andrei. Upokojilo ju to, že je tam a pokojne sa bavila ďalej.
Sylvia potichu vošla do izby a zatvorila za sebou dvere. Andrej tam už bol. „Láska moja!“ Usmial sa a pristúpil k nej. Nežne ju pobozkal, zdvihol na ruky a odniesol na posteľ. „Počkaj chvíľu!“ Zašepkal keď ju položil a odstúpil od postele. Sylvia videla, ako potichu zamkol. Potom sa k nej vrátil a opäť ju bozkal. „Veľmi ťa ľúbim, bez teba už nedokážem...“ Sylvia ho nenechala dopovedať. Chytila ho okolo krku a vášnivo ho pobozkala. Nechcela počuť, že bez nej už nedokáže žiť. Dobre vedela, že nepreháňa, lebo aj ona cítila to isté čo on. Nevedela, čo s nimi bude, keď odíde študovať, ale teraz na to nechcela myslieť. Chcela sa mu oddať a na ničom inom nezáležalo. Andrej ju nežne hladkal po pleciach, potom jej pomaly začal rozopínať šaty a nakoniec ich z nej pomaly vztiahol. Sylvia ležala nahá na posteli a usmievala sa, keď videla, ako starostlivo jej ukladá veci na stoličku. Vyzliekol sa aj on a s úsmevom sa k nej otočil.
„Andrej!“ „Áno miláčik!“ „Ja som ešte nebola s mužom.“ Povedala, trochu vystrašene. Andrej na ňu pozrel s úsmevom. Kľakol si k nej na posteľ a pobozkal ju pod pupkom. „Neboj sa láska moja, budem nežný, taký nežný, ako ešte nikdy v živote!“ Usmieval sa a láskal ju po celom tele. „Sľubujem, že sa ti to bude páčiť.“ Sylvia sa už nebála, usmiala sa a vztiahla ho na seba.
Keď sa pomilovali a ležala mu v náručí, usmiala sa. „Ani to nebolelo. Zo začiatku, to bolo trochu nepríjemné, ale potom... Bolo to, krásne...“ Smiala sa s ústami na jeho hrudi. Andrej bol šťastný, ako ešte nikdy pred tým. Zdvihol jej hlavu a prisal sa jej na ústa. „Páčilo sa ti to?“ Opýtal sa s rozžiarenými očami. Sylvia sa uškrnula a začala ho dráždiť. „Nezopakujeme si to?“ „Mm, dievčatku sa to zapáčilo.“ Uškrnul sa a vztiahol ju na seba. Keď potom celkom vyčerpaní ležali jeden druhému v náručí, Andrej jej so smiechom šepkal do ucha.
„Moje dievčatko sa rýchlo priučilo tajomstvám lásky.“ „Keď je učiteľ dobrý, aj žiak musí byť.“ Smiala sa aj Sylvia a tuhšie sa k nemu privinula.
Spali asi hodinu, keď ich zobudilo klopanie na dvere. Sylvia sa ospalo spýtala: „Kto je?“ „Otvor, to som ja!“ Počuli Andrein hlas. „Si sama?“ „Sama, už otvor!“ Andrej sa prikryl a Sylvia si prehodila jeho košeľu. Odomkla dvere a pustila dnu Andreu. „Vám už niet pomoci!“ Smiala sa, keď sa na nich pozrela. Naraz vytreštila oči a ukázala na zaschnutú krv na jej stehnách. Sylvia sa usmiala. „Pred pár hodinami, som prišla o panenstvo.“ „Stalo sa niečo?“ Spýtal sa jej brat. „Zmizol si na niekoľko hodín a Simona sa ide zblázniť.“
„A na mňa sa nepýtali?“ Ozvala sa Sylvia, keď sa vrátila k Andrejovi. „Preto som tu. Tvojim rodičom sa zdá, že si už dosť vyspávala a poslali ma po teba. Tvoja teta povedala, že už musíš byť dobre odpočinutá.“ Smiala sa Andrea a rozosmiala aj tých dvoch. Sylvia sa dala do poriadku, obliekla si šaty a odišla s Andreou. Andrej ešte pár minút počkal, potom sa aj on poumýval, obliekol a vrátil sa do sály.
Keď sa vrátil do sály, očami hľadal Sylviu. Videl ju pri stole, ako si pochutnáva na káve a zákusku. Pri nej sedela Andrea, ale aj Simona. Dievčatá ho zbadali a Simona sa k nemu chcela rozbehnúť.
„Hádam sa mu nechceš hodiť okolo krku?!“ Pošepla jej Andrea pohoršene. „Máš pravdu, počkám tu a nech mi vysvetlí, kde bol.“ Povedala Simona vzdorovito a ostro na neho pozrela. „Ahojte dievčatá!“ Pozdravil ich Andrej veselo a sadol si o proti Sylvii. Sylvia si ho nevšímala a napchávala sa zákuskami. „Aj ja by som si dal!“ Usmial sa a zobral jej z taniera kus torty. Simona vypleštila oči. „Zlatko, som hladný.“ Povedal nevinne. Andrea sa rozosmiala a žmurkla na Sylviu. Tá sa uškrnula a zobrala si ďalší zákusok. „Môžeš mi povedať, kde si bol?!“ Spýtala sa Simona so zvýšeným hlasom. „Neviem.“ Odvetil Andrej a vybral Sylvii z ruky kokosovú roládu. Nadžgal si ju do úst a pozrel na Simonu. „Prosím ťa, len nezačni vyvádzať, lebo naozaj neviem, kde som bol! Bolela ma hlava a išiel som sa prejsť. Túlal som sa po okolí a neuvedomil som si, ako ubehol čas.“ Hovoril to tak presvedčivo, že Simona mu uverila. Už bolo ráno, a hostina sa ešte nekončila. Stoly ešte stále boli plné jedla a pitia, a kapela hrala do tanca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
miluskaaa
8. 1.januára 2008 16:42
Velmi pekne len tak dalej
Napíš svoj komentár