„Do kedy tam budeš?“ Opýtal sa Andrej nešťastne, keď mu to oznámila. „Ešte neviem, ale určite nie viac ako týždeň.“ Odvetila mu Sylvia. „A musíš tam ísť?“ „Andrej, sú to moji rodičia, chcem byť s nimi!“ „A so mnou nechceš?“ Vyzeral tak nešťastne, že jej ho prišlo ľúto. „Chcem byť s tebou, ale svojich rodičov som nevidela už od Nového roku. S tebou som teraz a budem s tebou aj keď sa vrátim.“ Povedala s úsmevom a pritúlila sa k nemu. Veľmi túžil odviezť ju aspoň na letisko, ale jej starká rozhodla, že ju má odviezť Adam a ona s Evou ju odprevadia.
Andrej bol celý týždeň podráždený a nič ho nezaujímalo. Simona bola nahnevaná, že sa tak čudne správal, ale jemu to bolo jedno. Sylvia odcestovala ešte minulú stredu a ešte sa nevrátila. Už je opäť streda a jej nikde.
Dnes musí ísť so Simonou do kina a netuší, ako to tam vydrží. „Drahý, idem sa prezliecť, nechceš ísť so mnou? Moja mama spí a starká odišla do kostola.“ Spýtala sa Simona, len čo vošli do domu. „Nie zlatko, lepšie bude, keď ťa počkám tu.“ Odvetil Andrej a mal čo robiť, aby zakryl radosť, ktorá sa ho zmocnila. V hale na stolíku totiž zbadal, Sylviinu tašku a bundu. „Ako chceš!“ Odvrkla Simona namrzene a vyšla po schodoch do svojej izby. Simonina mama nespala, ale si čítala v kolieskovom kresle. (Porozprávam sa s tým chlapcom, nech mi povie, čo mu je.) Pomyslela si a chcela vísť z izby. Ale, keď uvidela, čo Andrej robí zarazila sa.
Chcel sa presvedčiť, že sú to naozaj Sylviine veci, preto si ich začal pozorne obzerať. (Čo to ten chlapec tam robí?) Čudovala sa Simonina mama. Začul, že na poschodí niekto vyšiel z izby. Odstúpil od stolíka a pozrel hore. Na schodoch sa zjavila Sylvia. Andrej sa potichu rozosmial a hľadel na ňu s rozžiarenou tvárou. Sylvia sa usmiala a utekala k nemu. Posledné štyri schody preskočila a on ju schytil do náručia. „Tak veľmi si mi chýbala.“ Pridusene sa smial a vybozkával jej celú tvár. „Aj ty si mi chýbal.“ Smiala sa potichu aj ona. Odhrnula mu vlasy a bozkala ho na čelo. „Celý jeden týždeň som musel byť bez teba. Celý jeden dlhý týždeň som si ťa nemohol privinúť. Nemohol som bozkávať, túto krásnu tváričku.“ Šepkal jej pridusene a opäť ju začal bozkávať. Držal ju v náručí, ako keby bola dieťa a ona sa k nemu šťastne pritúlila. Nemali ani tušenie o tom, že spoza dverí svojej izby ich sleduje Simonina mama. „Niekto môže prísť, radšej ma daj dole!“ Spamätala sa napokon Sylvia. Andrej si vzdychol a postavil ju na zem. „Musím ísť so Simonou do kina.“ Povedal potichu. „Veď je tvoja snúbenica, je pochopiteľné, že chce ísť s tebou do kina.“ Odvetila Sylvia pokojne. Andrej vytreštil oči a pokrútil hlavou. Chcel niečo povedať, ale začuli, že z izby vyšla Simona, a tak od seba odstúpili.
„Ó, sesternička, už si sa vrátila?!“ Zvolala, keď zbadala Sylviu. „Ako vidíš sesternička, už som späť.“ Odvetila Sylvia s úsmevom. „Dúfam, že si priniesla nejaké darčeky!“ Obzerala sa Simona zvedavo. „Priniesla, ale dám ti ich, až keď sa vrátiš z kina.“ Povedala Sylvia a zamierila k svojej tete, ktorá práve vyšla z izby. Simona si obliekla plášť a ťahala Andreja za sebou. „Tak, my už ideme!“ Zvolala a s Andrejom v pätách vyšla z domu. „Ten chlapec je poslednú dobu čudný.“ Vzdychla si Simonina mama a pozrela sa na Sylviu. Sylvia pokrčila plecami, ale neodvetila.
Andrej si konečne priznal, že Sylviu šialene miluje a že bez nej už nedokáže byť. Nechcel Simone ublížiť, ale už to s ňou chcel ukončiť. Keď to rozprával svojej sestre, tá sa len smiala. „Braček, ja som to vedela už keď som vás prvý raz uvidela spolu. A myslím, že to tušia, aj mama s otcom.“ Prekvapene na ňu pozrel. „Ešte na Silvestra ste so Simonou oznámili, že sa chcete zasnúbiť. Už bude koniec Apríla a zásnuby si ani nespomenul. Myslíš si, že naši rodičia sú natvrdlí, a že si nič nevšimli?“ Andrej sa usmial. „To naozaj tak bije do očí, že ju milujem?“ „Nie, že ju miluješ ale, že sa milujete!“ Smiala sa Andrea a rozstrapatila mu vlasy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár