Na druhý deň Andrej opäť čakal Sylviu na autobusovej zastávke. Keď ju zbadal vystupovať z autobusu, srdce mu poskočilo. „Ideme do cukrárne?“ Usmiala sa Sylvia. Andrej ju chcel objať, pritúliť si ju, ale bál sa. „Ideme!“ Usmial sa a chcel ju chytiť za ruku. „Tak poďme!“ Povedala a vykročila. Mykol plecom a išiel za ňou. V cukrárni si dali, zákusok a kávu, a bavili sa o tom spoločnom víkende. „A ako bolo na tom žúre?“ Opýtal sa Andrej, aj keď mu už Andrea všetko porozprávala. Sylvia sa rozosmiala. „Neviem, na čo sa pýtaš, keď to vieš! Ale povedz mi, kedy si odišiel z izby? Keď sme sa vrátili, bol si v Simoninej posteľi a potom, keď sme sa zobudili, už ťa tam nebolo.“ Pozrela sa na neho so záujmom. „Nadránom som sa zobudil a keď som uvidel, že ste sa už vrátili, odišiel som.“ Odvetil jej zamyslene. „A mne sa asi práve vtedy snívalo, že si ma bozkával...“ Potichu sa zasmiala odpila si z kávy. Prekvapene na ňu pozrel, ale neodvetil.

A dni plynuli ďalej. Andrej každý deň chodil čakať Sylviu k autobusu, každý deň chodili do cukrárne a každý deň ju odprevádzal cez park. A stále viac a viac sa pútali k sebe.

Na Valentína Sylvia kúpila Andrejovi plyšového macíka a Andrej jej zas plyšovú opičku so srdiečkom.
Keď sedeli vo svojej cukrárničke a popíjali jahodový likér, Andrej vytiahol z vnútorného vrecka bundy opičku a s úsmevom jej ju podal. „Šťastného Valentína!“ Povedal a pobozkal ju na ústa. Sylvia sa potešila a žiarivo sa na neho usmiala. „Aj ja mám pre teba darček.“ Povedala a vytiahla z tašky macíka. „Šťastného Valentína!“
„Hej, ja som ti dal aj pusu!“ Zvolal s predstieraným pohoršením. „Och, prepáč!“ Smiala sa Sylvia, naklonila sa k nemu a pobozkala ho. Dopili svoj likér a potom sa pobrali. „Uvidíme sa neskôr.“ Zašepkal, keď sa lúčili. „Dnes sa už asi neuvidíme.“ Odvetila a začudovane na neho pozrela. „Prečo nie?“ Opýtal sa prekvapene. Sylvia sa usmiala. „Zabudol si, že ideš von so Simonou?“ Naozaj zabudol. Myslel iba na ňu a to, že má ísť so Simonou von mu celkom vyšumelo z hlavy. „Ale, v dome sa uvidíme, či nie?“ „Asi nie. Ja tiež idem von s Andrejkou a s...“ „S kým?!“ Skočil jej do reči. „S Rasťom.“ Keď počul, že ide von s Rasťom, pichlo ho v hrudi.
„Tak sa dobre zabav!“ Vzdychol si. Ešte raz ju pobozkal a odišiel.

Keď Andrej neskôr prišiel za Simonou, našiel tam Rasťa. „A ty tu čo robíš?“ Spýtal sa ho nevrlo. „Kamoša by si mohol aj krajšie pozdraviť!“ Uškrnul sa Rasťo. Rasťovi bolo jasné, že Andrej žiarli, ale nevedel na koho.
„Ideme von...“ Po schodoch práve schádzala Sylvia a Rasťo sa zarazil. Aj Andrej sa na ňu pozrel a srdce sa mu prudko rozbúchalo. Sylvia bola taká krásna, až ho to zabolelo. Kučeravé, dlhé vlasy mala rozpustené a oči aj pery jemne namaľované. „S týmto prekrásnym dievčatkom a ešte jedným prekrásnym dievčatkom.“ Dopovedal Rasťo a prikročil k Sylvii. „A kam idete?“ Opýtal sa Andrej. „Ešte nevieme.“ Odvetila Sylvia. „Veď potom sa rozhodneme.“ Povedal Rasťo a sladko sa na Sylviu usmial. „A čo, keby sme išli spolu!“ Rýchlo navrhol Andrej. Rasťovi sa tá myšlienka zapáčila. „Tak dobre. Idem zobrať moje druhé krásne dievčatko a hneď sme tu.“ Povedal a vybehol z domu. „Kam odišiel ten blázon?“ Spýtala sa Simona, ktorá práve vyšla z obývačky. „Išiel po Andrejku.“ Odvetil jej Andrej pokojne. „Zlatko, von pôjdeme všetci spolu! Nevadí ti, však?!“ Povedal a bozkal ju na líce. Simone to vadilo a veľmi, ale keďže si nechcela pokaziť večer, prikývla.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár