ľudia sú proste ako tie autá, stretávaš ich veľa, veľmi veľa, každý deň, niektorých si ani nevšimneš, niektorých zachytíš len okrajovo, iní vstúpia do tvojho života.náhle, ani proste nevieš ako...len sú tu, spoznáš ich v škole, v kine, na diskotéke, na ulici...a zrazu ich chceš stretnúť opäť, chceš sa s nimi smiať, chceš sa im zdôveriť keď ti je na nič, vieš, že aj keď sú ďaleko sú s tebou...chceš aby boli šťastní aj keď ty máš v sebe veľa smútku a bolesti, aj keď ti je na nič, ale oni sa chcú baviť, aj keď vieš, že oni ťa kedykoľvek a kdekoľvek vypočujú...no keď vidíš ich smiech nedá ti nesmiať sa s nimi...dokážeš sa smiať cez slzy...a časom tie slzy úplne skryť a potom...niečo sa stane...opäť sa smeješ, si šťastná, lebo oni sú šťastní....prídeš domov...aj tam sú ľudia, tí najbližší...no niečo nie je v poriadku, niekto chýba...niekto kto sa nedá nahradiť...a ty mlčíš, nikomu to nepovieš, že ti chýba osoba, ktorá by mala byť pri tebe každú chvíľu tvojho života, že si ju stratila, a aj keď si nechcela tá osoba odišla...nemôžeš zato, nemôžeš vrátiť čas, aj keď tak strašne moooc chceš...nedá sa...neznášam to slovo...tú bezradnosť, ktorú v sebe skrýva...potom príde niekto...priateľ.zavolá ťa, a ty ideš ani nevieš kam...chce ti ukázať niekoho, koho mal veľmi rád, no stratil ho...a zrazu zisťuješ, že nie si sama...že aj iní sa skrývajú, skrývajú svoju bolesť, smútok a strach, že stratia ešte niekoho, kto im je tak blízky...a ty zrazu hovoríš...sám od seba začneš, priateľ počúva a nechápe...nechápe ako môže niekto skrývať takú veľkú bolesť, ako to dokáže...a zároveň ďakuje, ďakuje za dôveru, za priateľa, za to, že má len také maličké problémy, zato, že má priateľa ako si ty...
po čase...stane sa to čoho si sa najviac bál ...odíde...proste odíde...niekam...do neba?dúfam.priateľ.iný priateľ, dobrý priateľ...a začneš chápať tú bolesť, začneš chápať, prečo sa ti predtým nezdôveril, ono sa to proste nedá...nejde to...povedať niekomu, hocikomu, ani jemu...aj keď chceš, veľmi, nejde to...až časom...až keď to s časti prebolí...
tento blog nepíšem pre pochopenie...viem, že len dvaja ľudia naozaj pochopia o čo mi v ňom ide...
LIW, toto je pre teba, len pre teba...
prejde rok, ja ťa opäť ťahám...na tebe už teraz známe miesto...na miesto, kde si povieme veci, ktoré si len tak nehovoríme, na miesto, ktoré je v ten deň, vlastne stále, len naše...na miesto, kde zostane všetko čo si povieme na miesto kde môžeme plakať počas smiechu, smiať sa cez slzy alebo len tak sedieť a dívať sa... nemusíme hovoriť nič a chápeme...pretože máme (nielen toto) spoločné...bolesť ktorú neželáme nikomu...a v ten deň je dovolené o nej hovoriť...no len v ten deň, pretože nemôžeme stále smútiť...nechceme...to sa proste nedá...
sľubujem ti, že ťa každý rok dotiahnem na to miesto, že náš „rituál“ neporušíme, aj keď budeme dospelé(teda tak inak, nie len v občianskom) a budeme mať vlastné rodiny...a budeme( ja viem, že budeme) šťastné
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
sedim tu v studovni a ludia po mna pozeraju,po tvari sa mi kotulaju slzy ale ja mam usmev na tvari, nechapem...a nechapu nielen ludia okolo mna,ale nechapem ani ja...
dakujem za vsetko,ved ty vies...a tak ved vies,nechcem to tu rozoberat
a mozesto tu nechat mam ta rada