..dnes je piatok. v duši sa sama seba pýtam, čo ma dneska čaká. Naivne si myslím, že tam v jej smutných zákutiach sa ozve čo i len malá nápoveda, múza, či nádej do dnešného dňa.
Prečo je moja (zdôrazňujem čierna .) duša smutná? Keď odhliadnem od častých hádok mojich právnych zástupcov, keď odhliadnem od problémov s mojim najdrahším, keď odhliadnem od stupídnej školy, v ktorej ma dnes aj tak nič dobré nečaká.. keď odhliadnem od množstva vecí, ktoré však nie sú nenávratne zlé a pokazené, tak sa dostanem k pre mňa citlivej téme,..ktorej celková negatívnosť sa už prehliadnuť nedá.
Týka sa to môjho kamaráta. Aj keď ho nepoznám až tak dlho (rátam to na pár týždňov), dokážem sa kvôli nemu trápiť. Že prečo? Pretože on sa trápi. Trápi sa hlboko tam vo vnútri. Najhoršie je, že mu nemôžem moc pomôcť. Áno, môžem mu zlepšiť deň zopár peknými slovami, môžem mu vyjdriť, že aspoň sa snažím chápať, čo prežíva.. ale skutočnú pomoc mu poskytnúť veru nemôžem. Lebo tam už ide o jeho osobnosť.
Povahou je tichý, vnímavý a veľký dobrák. Dobrák, ktorý si však v živote vytrpel rozvod rodičov (mal 7 rokov a popisoval mi že od vtedy sa začali rúcať jeho idei o svete), večné zhadzovanie od rovesníkov či staršieho brata, nikdy sa necítíl dosť dobrý (napr. keď v súťažiach často prehrával), a momentálne sa spamätáva z rozchodu. Minule mu to trvalo asi 8 mesiacov.
Ale k tomu čo ma trápi (a asi aj jeho), sa dostávam až teraz. Má často depresie a jeho psychickú bolesť si uvoľnuje tým, že si vezme žiletky a reže si na povrchu kože, hlbšie a ešte hlbšie. Ooops, občas sa stane že zájde priďaleko (hlavne keď sedí v tme krčmy a pozerá sa na bývalku v náručí iného, vtedy sa na to moc nesústredí, ako hlboko zájde ten ostrý nástroj v jeho ruke) ... alebo si ublíži nejak ohňom. Neviem, moc o tom nechce rozprávať a som jeden z mála ľudí, čo o niečom vie. Inak má pre iných ,trápne, výhovorky že ho doškriabal pes, alebo len skrátka nosí dlhšie rukávy a neodhaľuje miesta , ktoré ,skrášlila, jeho žiletka (pod rebrami, členky..)
Často mi hovorí známu vetu: Boys don´t cry.
Radšej si svoje trápenie uvoľní raz za čas v depke, ale pekne krvavo. Pre mňa je to vec, pri ktorej sa môj zdravý rozum pozastaví. Dobrovoľne si ubližovať? To veru u mňa nehrozí. Aspoň dúfam. Celkom bez problémov vyhlásim, že moje sebavedomie sa aj po pár krutých ranách nedalo zostreliť a možno má dáku tendenciu rásť ešte vyššie, aj po pár prehrách. Problémy riešim vo svojom vnútri a som sakramenstský optimista, že niekedy bude určite lepšie. Ale trápiť sa väčšinu života, trpko znášať zrady a zlo ostatných.. Nechať ich nech mi len ďalej ubližujú...to nie je môj štýl, to je štýl môjho kamoša..
Kam speje tento blog? k otázke pre vás milí čiatelia (hah keď dáki budú ). Ako riešite svoje vážnejšie problémy? (nie, nemyslím si že keď vám došlo pero, alebo ste zmeškali autobus, žeby to patrilo medzi problémy s podtitulom vážnejšie.) Poznáte aj vy ľudí, ktorí riešia svoje problémy spôsobom ako tento môj kamarát? Budem rada za každý názor. Diks.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
Vies, v podstate nie je nic zle na otm, ze takemuto sposobu riesenia nerozumies...prave naopak, lepsie nerozumiet... ja tiez poznam viacero ludi co to takto riesia, nejdem sa tvarit ja niekdy tiez... a viem preco to robim, viem ako mi to pomaha... a ver mi, je lepsie ked sa tym netrapis a neriesis to...clovek co zajde k takymto rieseniam ma dost vlastnych starosti a nepomoze mu, ked ho este musi mrziet, ze sa onho boji niekto na kom mu zalezi. Ano, depresia je zla vec...a ano, trapit sa zbytocne pre byvalku 8 mesiacov tiez...ale to sa lahko hovori a tazsie cini. Niektori z nas sa hold trapia pre vsetko co vo cvojom zivote vidia lebo sa im nepaci ako to je a nevedia s tym nic urobit. a pokial sa vas tie veci bytostne tykaju, su to osobne citlive veci, tak o to viac...
3
Ja problemy neriesim, nikdy nebolo tak zle aby nemohlo byt este horsie. Proste zapnem si comp pustim blink, pozrem nejake to porno, trochu si poprogramujem a depka sa ani nestihne dostavit, lebo mam mozog zamestnany na par dlhyych hodin. Asi tolko a pomoct mu nemas ako, ked si ani on sam nechce pomoct (rezanie vobec nie je pomoc)
4
ale hej, je ot pomoc...nie je to riesenie ale pomoc ano... pomaha to. je to krute, nie je to najlepsie sposob ako s pomoct, ale pomaha to
5
...Ako krááásne sa čítajú tie slová : neschvaľujem to, zmýšľam pozitívne, cením si samú seba...Ano, áno, aj ja to môžem tvrdiť. Aj tvrdím, ale život so mnou už párkrát vypiekol, že si nedokážem nahovárať, že nie je možné aby prišla chvíľa, ktorá bude natoľko zlá, že stratím optimizmus, nádej, akúkoľvek bariéru medzi mnou a "tým zlým". Vždy môže byť horšie! vtedy je to najväčším mottom, optimistickým. Pochybujem, že človeku, ktorý si dokáže sám vedome ublížiť pomôže napísať báseň. Môže, nepopieram, môže ale v drvivej väčšine si myslím, že nie. Hovorí sa, že autori sú najproduktívnejší keď sa trápia. Áno, po istý bod, potom je smútok priveľmi hlboký, až sa v ňom človek dokáže stratiť pokiaľ je naň sám.
Pokiaľ mám depku musím ju absorbovať, vyrovnať sa s tým, lebo je to moje trápenie a nikto iný sa s ním nevyrovná za mňa, ľudia mi môžu pomôcť, to áno, ale je to pomoc len po istú hranicu, po hranicu kde už sme sami, len my a naše vedomie. Vlastne všetky ľudské pocity ú o hraniciach. Jednu časť zdieľame s inými a tú druhú sami. A najskôr sa mám priveľmi rada, nato aby som si ublížila, a priveľmi si cením, že sú tu ľudia, ktorí ma majú radi, tým ľudom neubližujem, a toto by im zrejme ublížilo dosť.
Pokiaľ mám depku musím ju absorbovať, vyrovnať sa s tým, lebo je to moje trápenie a nikto iný sa s ním nevyrovná za mňa, ľudia mi môžu pomôcť, to áno, ale je to pomoc len po istú hranicu, po hranicu kde už sme sami, len my a naše vedomie. Vlastne všetky ľudské pocity ú o hraniciach. Jednu časť zdieľame s inými a tú druhú sami. A najskôr sa mám priveľmi rada, nato aby som si ublížila, a priveľmi si cením, že sú tu ľudia, ktorí ma majú radi, tým ľudom neubližujem, a toto by im zrejme ublížilo dosť.
6
ako riesim moje vaznejsie problemz??
jednoducho.. vetou "sral to pes"...
alebo... moze byt aj horsie... treba mat na haku...
jednoducho.. vetou "sral to pes"...
alebo... moze byt aj horsie... treba mat na haku...
Napíš svoj komentár
Ale musím podotknúť, že takisto ako ty, ich postoj neschvaľujem, nechápem a pozastavujem sa nad ním.
Veľa ľuďom som sa snažila vysvetliť, že sebaubližovaním a masochizmom nič nevyriešia. Takisto, ako ešte nikdy nikto nič nevyriešil samovraždou. Ako ja vravím (nie, nie som náboženský fanatik, iba normálne zmýšľajúci človek), život nám daroval Boh, a preto si ho nemôžeme vziať. Ak si ho niekto vezme, je to, ako keby ho ukradol Bohu, a za to ho zákonite musí stihnúť trest. Tuším to kresťania volajú Peklom...
Ale dobre, vážne nechcem znieť ako nábožensky založená krava. Bohužiaľ, toto je moja teória - že aj naše telo nám daroval Boh. A z toho vyplýva, že mu nemáme ubližovať, určite nie vedome a naschvál (inak do tejto kategórie spadá aj fajčenie (A), pretože to tiež nie je práve najsprávnejšie riešenie.
Niektorí ľudia majú depresie a liečia ich práškami, niektorí vypisovaním blbostí v čiernej farbe na blog. Niektorí to riešia sebaubližovaním. Ja vtedy väčšinou sadnem ku oknu a len tak kukám, počúvajúc smutnú hudbu. Ako to riešim ďalej? Ťažko povedať, som natoľko optimistický človek, že naozaj reálnu depku som už nemala pekne dlho a tak si už ani nepamätám, ako ju vlastne riešim.
Väčšinou sa vo mne však nahromadí enormné množstvo pocitov, ktoré musím niekde uvoľniť, a ja to uvoľňujem do básní. Často vtedy vytvorím strašné básne, kruté, čierne, nad ktorými sa sama pozastavujem. Ale pomáha to, a dokonca celkom dosť.
Takisto hysterický plač či padnutie do vankúšov... a slová, že "chlapci neplačú" sú na tomto mieste strašne "nemiestne". Chlapci plačú, a pokiaľ sa to snažia zakrývať, tak ich to tak či tak bude iba zvnútra ničiť.
A napokon: trápiť sa pre bývalú, ktorá už ľúbi niekoho iného... nie je to správne riešenie. Samozrejme, že človek je otrasený z rozchodu, ale moja okrídlená veta "Na lásku treba dvoch" zrejme hovorí za všetko. Treba sa za každú cenu snažiť zabudnúť. Niekedy sa na krásne veci zabúda sakramensky ťažko, ale naozaj je to potrebné, aby sa človek netrápil. Patrí k tomu aj druhý my own výrok "Kto chce byť v živote šťastný, musí vedieť zabúdať!"...
Dúfam teda, že som zodpovedala aspoň nejaké tie tvoje otázky, a pardon za rozpísanie, ale takéto problémy ma vždy chytia za srdce... ako vidím aj teba, keďže si celú noc nespala...