Náborová pracovníčka sa zdala byť podľa prvého dojmu veľmi milá. Zaviedla ma do miestnosti 3x3 m, kde bol len stôl, stoličky, veľký chlap ťukajúci do notebooku a hučiaca klimatizácia.
“Aké útulné …” pomyslel som si.
“Títo mi ponúkajú prácu, alebo som podozrivý z ťažkého zločinu ?” ďalej som situáciu v hlave dramatizoval.
Mátoživé myšlienky mi z hlavy vyhnal ďalší úsmev slečny Náborovej, ktorá zrejme postrehla v mojej tvári náznak sklamania. “Hlavne si nesadaj, kým ťa nevyzvú” zaburácalo mi v hlave. Tak som tam stál, čakal a snažil sa tváriť prefíkane. Chvíľka ticha ...
“Môžem sa posadiť ?” vypadlo zo mňa po dobrých 15 sekundách.
“Ale samozrejme, na to sa ma predsa nemusíte pýtať” dodala a opäť sa to neobišlo bez úsmevu. Ja som medzitým stokrát preklial Google a s povzdychom si sadol.
Do miestnosti sa o chvíľku dostavil ešte jeden človek - môj kamarát a potenciálny budúci kolega, ktorý mi tento flek ponúkol, ako ideálnu príležitosť pre absolventa a človek, ktorý ma ubezpečil, že to bude OK. Keď uvidel aký som bledý, zbledol aj on ...
Nasledovala dobrá 20 minútovka počas, ktorej som zodpovedal niekoľko otázok a počas ktorej si kamoš Google aspoň trochu napravil naštrbenú reputáciu. Slečna z náboru sa zdala byť spokojná, stále sa usmievala a kývala hlavou, človek by si až myslel, že to má ako hobby.
“A čo vaša angličtina ?” spýtala sa.
“Dokázal by ste napríklad vybaviť telefonát v angličtine?” Tu sa odo mňa šťastena obrátila, miesto sebavedomého
“Ale, samozrejme ! Ja anglický jazyk priam zbožňujem!” som zo seba vysúkal pár viet, kde som sa snažil vysvetliť, že hoci som absolvoval 5 rokov odboru medzinárodného obchodu a mám za sebou dvoje štátnice z jazyka anglického. Tak by mi asi chvíľu trvalo, kým by som si na plynulú angličtinu zvykol...
Slniečko sa opäť usmialo a so slovami “Určite sa vám v blízkej dobe ozveme a oznámime vám naše rozhodnutie” a s podaním ruky sme sa rozlúčili. Kamoš ma potľapkal po pleci a žmurkol. Cítil som sa ... čudne.
Situácia potom ( podobne ako tento blog ) nabrala rýchly spád a hoci sa najprv zdalo, že sa ma ujme úrad práce ... zobrali ma. A myslím, že to neľutujú a nelutujem to ani ja. Samozrejme, že to nie je práca mojich snov, ale dala mi to, čo som potreboval : základy pracovného bontónu, pracovné kontakty a základy v obore, ktorý dnes celkom fičí. No a čo ma čaká v budúcnosti? Zrejme to nebudú 2 roky prázdnin, ako sa spieva v tej piesni, ale dostal som ďalšiu možnosť rozšíriť svoje vedomosti a tú chcem využiť ... tak mi držte palce.
P.S. O kúsok nižšie som vám nechal kúsok miesta ... to ak by ste mi chceli gratulovať
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
pathulqa
5. 6.júna 2008 16:22
Jasne congratulation...
3
veľmi šikovný blog, taký..ako od srandistu ...btw. Kulhánek je fajn, len divocí a zlí som nevedela dočítať.
Napíš svoj komentár