na sklo ktoré svetlo lámalo
chcel som do ríše snov zájsť
v ktorej niet ničoho čo by sklamalo
Seba samého
Pochop,
ty si tá hviezda ktorá svieti
uchop,
šťastie keď k tebe letí
Nečakaj, nečakaj kým dážď prestane,
prestaň hasiť pocity,
pocity bez ktorých srdce samotou zastane,
zastaň pred priepasťou prázdnoty
uteč, uteč
od nedôvery samého seba
uteč preč...
Nie druhých,
presvedč tým seba samého
nie druhých,
neobchádzaj hladného
Radí mi vnútorný hlas
niekedy neviem, neviem
či stojím alebo padám zas
ale viem, viem že nesmiem
zabiť svojim žiaľom toľko krás...
Musím vstať, no tak vstaň!!
Oni ti neveria, nevzdávaj sa!!
Dôveru v seba si chráň!!
Nerob to pre tých čo neveria
že to zvládneš, rob to pre seba
a oni jedného dňa uveria
Nezastavuj keď si to želajú
keď to nedokázali oni,
chuť zastaviť druhého mávajú
lebo sa stratili vo vlastnom tieni!!
Keď tieto riadky na papier kreslím,
z dažďa sa stalo mrholenie,
z tmievania noc a ja nespím
lebo ešte nedokrvácalo ublíženie
ktoré ste vo mne zanechali
keď ste nestíhali
nie mojou vinou ste seba vynechali
z vašej budúcnosti...
O svojej sile presvedčme seba samého
nikto iný nemá právo našu silu obmedzovať
po vašich ranách mrznem, ale nepripomínam nahého
lebo ste si nevzali všetko ale len to, čo nebudem potrebovať...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár