Už len zopár básni, a príde čas kedy vás tu už otravovať nebudem, ale!! Teraz vám radosť pokazím... Už len pár básni a chcem si dať pauzu ale nie nastálo Prišiel čas... toto nie je posledná báseň ale už ich pred pauzou bude naozaj len pár, ktorá je tá posledná vám napíšem takto do úvodu danej básne aby bolo jasne, písať neprestávam, baví ma to, veľmi ma to baví, a preto i keď neviem aká dlha pauza bude, určite sa vrátim a ak mám pravdu povedať/napísať, nemyslím že pauza bude trvať dlho... i keď možno sa mýlim




Rieka je tak tmavá

a hlboká

niekto z brehu máva

voda žblnkotá

po náraze do dosiek

malého člna

do tejto rieky sa zlieva mnoho riek

a môj čln roztancuje i najmenšia vlna




Drevený čln bez vesiel

uniesol ma

kľud som v ňom našiel

keď ma začínala hltať tma




Čakám kým ma vlny

dostanú až na breh

viem, že nie som prvý

čo z neho počuje smiech




Odmávam postave vzdialenej

čím som bližšie, tým je ona ďalej

voda zateká do duše zranenej

ale kým vidím breh, ešte mám nádej




Uniesol ma

čln v ktorom som chcel driemať

prenasleduje ma

vtáčik ktorý za chrbtom mi začal spievať




Unesený v cudzích vlnách

sa plavím

unesený v cudzích hrách

ostatní sledujú čo spravím

z brehu odkiaľ som vyplával

sám sebe často, často vravím,

som tu aby som niečo dokázal

nie len postával a hanobne rozprával

keď sa objaví niekto,

kto nemá strach byť sebou...




Aby som nestál na tom istom mieste

s ľuďmi ktorí neverili že vykročím

z člnu im mávam a kričím „Tak sa s tým zmierte...“

uveril som, že tých čo ma držali pod vodou preskočím

keď uverím svojim slovám...

 Báseň
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár