Naposledy bol piatok 13. minulý rok v auguste. Pamatám si to ako keby to bolo včera. Ani som si neuvedomila, čo bol vtedy za deň. Nevnímala som to. Brala som to jednoducho ako úplne obyčajný deň. Zo začiatku! Stretávala som sa vtedy už dlhší čas s jedným chalanom. Bol to zlatý modrooký, vysoký blondiak (pritom ma vobec takýto typ neláka, letím skorej na takých tých tajomných tmavovlasých s hnedými očami . Zoznámili sme sa niekoľko dní pred týmto piatkom na nete. Bola náhoda, že som tam vlastne bola. Na internet som nezvykla chodiť často. Napísal ako prvý. Vedela som kto to je, aj keď len z videnia. Zaskočila ma jeho úplne prvá otázka, ktorú napísal:" Prečo si v srdci smutná?" Túto otázku mi ešte nikdy nikto nepoložil, ale odhadol to. Niečo sa vo mne pohlo a ja som jednoducho odpísala. Písali sme si tak celý večer až sme si vymenili na seba kontakt. Neviem, či mi vtedy preskočilo, ale keďže sme boli z rovnakého mesta, jeho návrh stretnúť sa som prijala. Stretli sme sa hneď na druhý deň v zámockom parku. Bola som neskutočne nervózna. Bála som sa či ho vobec zaujmem, či si budeme rozumieť.... Zbadala som ho ako kráča smerom ku mne. Okamžite som ho spoznala. Mal na sebe oblečené čierne tričko a biele trojštvrťové nohavice. Zo začiatku som nevedela, čo vlastne povedať a ani ako sa chovať. Ale zvládla som to a správala sa prirodzene. Stretli sme sa takto každý deň približne v rovnakom čase. Bolo mi s ním úžasne. Rozumeli sme si. Síce mu chvíľku trvalo, kým sa uvolnil, ale to sa mi na ňom páčilo. Bol iný. Teda aspoň vtedy bol pre mňa iný. Prišiel piatok 13. a s ním aj sms-ka. "Tak čo dnes večer?" Skoro som od radosti zakričala cez celú ulicu. Výber som nechala na ňom, ale až do poslednej chvíle nebolo celkom jasné kde to miesto vlastne bude. Stretli sme sa tiež v približne rovnakom čase ako vždy, teda podvečer. Ako privítanie ma objal. Už to bolo pre mňa.... nepopísateľné. Keď mi oznámil, že pojdeme do clubu za jeho kamarátmi, tak ma zase prepadol ten pocit, čo na začiatku. Bol predsa len starší a stretával sa s inými ľuďmi ako ja. Nechala som sa teda prehovoriť a išla s ním. Stres upadol a dokonca som zistila, že sa s jeho niektorými známymi poznám. Bolo super vidieť jeho radostný pohľad ako si s nimi rozumiem. Sedeli sme vedľa seba, nepohol sa odomňa ani na krok. Rozprávali sme sa asi o všetkom až sa priblížil bližšie. Bol stále bližšie a bližšie a ja už som vedela, čo bude nasledovať. V tom sa zrazu vypol prúd, hlasná hudba cez ktorú nebolo počuť ani slovo, stíchla, svetlo ktoré osvetlovalo jeho tvár zhaslo. Jeho pery sa dotkli mojich. Bola som vtedy ako v siedmom nebi (bolo mi jedno, že všetci okolo nád si spievajú, aby prerušili to ticho). Už si asi viete predstaviť ako to celé pokračovalo. Boli sme spolu niekoľko krásnych týždňov. Síce to už skončilo (ako sa raz musí všetko skončiť) a ja som sa stým zmierila, ale aj tak rada na tieto chvíle spomínam. Vlastne až vďaka tomuto článku som si uvedomila, že piatok 13. mám rada. Veď ktovie, možno práve ten zajtrajší povestný piatok bude patriť k tým ďaľším, na ktoré budem rada spomínať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
yoggy96
13. 5.mája 2011 10:55
...aké smutné
Napíš svoj komentár