"Ešte toto!!" prišla za mnou mama s dvomi uterákmi. Podávala mi ich do ruky.
"Ale mami, už mám štyri zabalené a v hoteli budú určite nejaké. Nemaj obavy, postarám sa o seba." Túto chvíľu som plánovala už dlho, bol to môj obrovský sen odísť niekam do zahraničia a naučiť sa niečo nové. Spoznať iný život, iných ľudí. Dalo to zabrať kým sa mi podarilo prehovoriť rodičov, a dokázať im, že mi môžu veriť. Myslia si, že to, že som nedávno dovŕšila 18 rokov, zo mňa ešte nerobí dospelú.
"Máš všetko, Katka?" hodila po mne ten starý známy rodičovský pohľad typu : Neodchádzaj prosím, nechcem aby si ešte vyrástla.
"Mami, neboj. Budem za vami pravidelne chodiť." pobozkala som ju na líce. V skutočnosti som však nevedela, ako to bude prebiehať. Nikdy som neodišla z domu na viac ako mesiac, nanajvýš mesiac a pol. A toto mala byť cesta, z ktorej návrat bol neznámy. Ale to na mojom názore nič nemenilo.
"Je čas vyraziť. Nechceš predsa, aby ti lietadlo uletelo." pripomenul mi otec. Motýliky v brušku nabrali na intenzite. Je to tu.
S mamou som sa rozlúčila pred domom. Nemám rada lúčenie, preto som sa ho snažila čo najviac urýchliť, keďže preskočiť sa nedá. Nechcela som, aby išla na letisko aj ona. Viem ako by to dopadlo. Slzy, plač...a to sme s otcom nechceli. Otec bol úplne inej povahy. Nebral veci tak emotívne, ako mama. Pre mamu bola predstava, že odchádzam z domu desivá, on ju však bral v pohode. Myslím, že je pyšný na to, že sa pokúšam postaviť na vlastné nohy.
"Zlatko, dávaj si pozor a hneď ako dorazíš, zavolaj nám. Budeš nám chýbať." objala ma na rozlúčku.
"No taj poď, lebo ti vážne to lietadlo utečie." napomohol mi trošku otec. Vymenila som si posledný pohľad s mamou a nasadla som do auta. Ešte než sme zašli za roh, nedalo mi nepozrieť sa na mamu. Utierala si slzy z tváre. Bolo mi jej ľúto. Keďže som jedináčik, má to asi v túto chvíľu ťažké.
"Neboj, ona to zvládne." potľapkal ma po otec.
"Si už dospelá. Pochopí to. Ale dúfam, že vieš, že ak by si sa rozhodla vrátiť domov, dvere máš vždy otvorené."
"Viem ocko a ďakujem."
"Tak a sme tu." vystúpila som z auta, kým mi otec z kufra vyťahoval batožinu. Poobzerala som sa okolo seba. Bolo tu neskutočné množsto ľudí, ale asi ani jeden z nich nebol taký nadšený ako ja. A navyše ešte nikdy som neletela lietadlom.
Zobrala som si batoh na chrbát a spolu s otcom som šla do vnútra tej obrovskej budovy. Všade boli obrazovky, z ktorých obsahu pod-ĺa filmov som pochopila, že ide o zoznam prichádzajúcich a odchádzajúcich letov.
"Tak, tvoje batožiny by už mali byť v lietadle. Buď opatrná."
"Budem oci, držte sa tu." objala som ho a šla k dverám kam aj ostaný.
"Dobrý deň, môžem poprosiť vašu letenku?" dostala ma z nemého úžasu až žena pri dverách.
"Ó, áno samozrejme." podala som jej ju.
"Takže druhá trieda. Poďte za mnou prosím." nasledovala som ju. Prechádzali sme úzkym a dlhým tunelom, až sa zrazu otvorili dvere.
"Takže, toto je vaše miesto. Prinesiem vám niečo na občerstvenie?"
"Nie ďakujem." sadla som si a ešte stále som s údivom pozerala na všetko okolo seba. Nemohla som tomu uveriť.Až mi to došlo: Už letím, AMERIKA!!!!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár