"Kde je?" spýtal sa.
"Pod posteľov v taške." ukázala som prstom. Dúfala som, že sa denník nevyparil spolu s tým vrahom. Vytiahol tašku a vzal si ju cez plece, schmatol ma za ruku. Bežali sme smerom von z domu. V ten moment mi bolo jedno, že nemám ešte svoje telo úplne v poriadku a, že ma každý pohyb bolel. Bežala som tak rýchlo ako som vládala.
"Nasadaj rýchlo do auta." Otvoril mi dvere. Obehol auto a sadol si na miesto šoféra. Naštartoval.
"Kam to vlastne ideme?" snažila som sa rýchlo lapať po dychu.
"Odviesť ťa do bezpečia Paťa." Zaradil rýchlosť a pišťaním gúm odbočil na cestu.
"Ale čo moja mama a sestra? Musíme ich nájsť! A to hneď!" snažila som si zapnúť pás. Nešlo to. Nech som sa snažila akokoľvek nedokázala som ho natiahnuť cez seba a zapnúť. Ruky sa mi triasli a z očí znova začali padať slzy. Vydesila ma predstava, že by som mohla prísť aj o ne. Michal to zaregistroval a po chvíli zastavil pri ceste.
"Paťa. Viem, že je to ťažké. Ale sľubujem ti, že sa ti nič nestane a ani tvojej mame so sestrou. To zviera, ktoré ťa skoro zabilo, nebol tvoj otec. Bol to diabol, ktorý sa ťa snaží získať a využiť. Ochránim ťa! Už ti nikdy neublíži. Sľubujem!" pevne ma objal. A ja som sa k nemu pritisla ešte viac.
"Prepáč mi to. Prepáč mi za všetko. To ako som ti neverila. Ten sen...bol taký skutočný." Pozrel na mňa a moju tvár si položil do svojich dlaní.
"Nikdy by som ti nedokázal ublížiť. Ani nikomu inému okolo teba a už vobec nie zabiť. Paťa..." jemne si povzdychol. "Ľúbim ťa. Nikdy som nemal niekoho tak rád ako teba. Chcem byť s tebou a byť tu pre teba. Jednoducho si nedokážem predstaviť život bez teba! Nesmie ti ublížiť! Ani on ani nikto iný!" priblížil sa svojimi perami k tým mojim, až sa ich dotkol. Cítila som jeho dych ako splýval s tým mojím. Pobozkal ma tak úprimne a vášnivo, až sa mi na malý moment podarilo zabudnúť na všetko okolo mňa.
Zobral mi z rúk pás a zapol mi ho. Znovu naštartoval a auto sa pohlo.
Po niekoľkých dlhých minútach, ktoré mi pripadali ako vačnosť, sme zastali. Pozrela som sa pred seba. Zaparkovali sme rovno pred domom starkej. Mišo vyšiel z auta smerom k mojim dverám. Otvoril ich a podal mi ruku, aby mi pomohol vystúpiť.
"Poď." vyliezla som z auta a kráčala som spolu s ním smerom k lesíku hneď vedľa domu.
"Kam ideme?"
"Musím ti niekoho predstaviť." pridal do kroku. Pred sebou som uvidela malý domček, ktorý som si ešte nikdy predtým nevšimla. Bolo to zváštne, pretože som tu vlastne vyrastala. Trávila som tu celé svoje detstvo. Zastali sme pri dverách a Michal zaklopal. Dvere sa po chvíľke otvorili.
"Ó bože. Dcérka!" Stál pred nami muž. Úplne neznámi muž. Pozrela som na Miša.
"Kto je to a prečo....?" ešte som nestihla dopovedať otázku keď muž predomnou otvoril ústa.
"Som tvoj otec Patrícia."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár