"Stačilo by mávnuť mojou rukou a mohol by som ťa zabiť. Kedykoľvek sa mi bude chcieť. Tvoj strach ma napĺňa. Cítim ho! Je tak silný. " začal hlbokými nádychmi, aby mi ukázal akú má moc. Presviečal ma o tom aká som priehľadná a ako ma kedykoľvek zabije.
"Nezabiješ ma." vyhŕkla som. Bola som si istá tým, že ma nezabije. Prišiel až tak ďaleko, prečo by to teda teraz spravil? Načo mu budem mŕtva? Toľko klamstiev a predstáv, čo mi takmer každú noc vnucoval. To zlo, čo napáchal. Načo by mu to celé bolo, ak by ma chcel "len" zabiť?
"Teraz... nie." pozrel na mňa pohľadom, že práve túto vetu nečakal. Začal sa okolo mňa prechádzať. Urobil niekoľkokrát pomalými krokmi okolo mňa kruh, až ho vyryl aj na zem. Stále som cítila jeho dych na svojom krku, jeho pohľad na celom svojom tele. Nemal rohy, ako diabol z filmov, ani krvavo-červenú pokožku, či nejaký plášť, alebo niečo podobné, čo mal diabol v obyčajnom vymyslenom filme. Vyzeral celkom ako ilúzia. Črty tváre boli skoro podobné tvári nejakého celkom obyčajného človeka. Postava bola mohutná a dych taký silný. Nebol už taký ako predtým, teraz ma nútil pokojne stáť a len sa prizerať ako ma zo sekundy na sekundu ovláda viac. Omamoval mi mozgové bunky. Celé telo mi začalo pomaly tŕpnuť viac a viac.
"Zapredaj mi tvoju dušu, Patrícia." Pozeral mi priamo do očí, akoby sa ma snažil zhypnotizovať ešte viac. "Svet nie je pripravený na tvoj príchod. Nepatríš tam. Patríš inam. A vieš to! Veď spomeň si na tvoje detstvo." Zrazu som pred sebou uvidela malé dievčatko s tmavými vláskami takmer po pás. Bolo otočené chrbtom a v rukách držalo malú bábiku. Okolo nej bol les.
"Spomínaš si? Ako si sa zobudila a z ničoho nič si sa objavila na tomto mieste? Len s bábikou v rukách?" Prehltla som. Spomínam si. Ležala som na zemi a veľmi som sa bála. Nikde nebol nikto. Chcela som zakričať ale nedalo sa.
"A o pár sekúnd si bola znova v postielke? V tvojej detskej izbe? Spomínaš?"
"Áno. Spomínam si. " šokovane som priznala.
"Myslíš, že to bola naozaj len tvoja fantázia? Tvoja matka a všetci ostatní ťa považovali za bláznov. Ale ty si vedela, že to nebol sen. Pamatáš si, čo si tam videla, Patrícia?" uprel na mňa svoj pohľad ešte viac. Pozeral na mňa tak dlho, kým som si nespomenula. Videla som ruku, ako mi ju niekto podáva a chce aby som sa jej chytila. V tej ruke bolo niečo ako náhrdelník s veľkým otvorom.
"Zapredaj mi svoju dušu. Vieš, že to tak má byť. Len tak zachrániš svoju mamu, sestru a Michala. Stačí, ak sa načiahneš." podával mi ruku. Tú istú ruku, ktorú som videla v tom lese ako malé dievčatko. Bol to on.
"No tak. Podaj mi ruku a ja znovu vrátim tvojej starkej život. Podaj mi ruku, inak všetkým predpíšeš rozsudok a vďaka tebe ...ZOMRÚ."
Pozrela som smerom dolu na svoju ruku. Videla som ako sa pomaly dvíha a dostáva bližšie a bližšie k jeho ruke. Nedokázala som ju zastaviť. Bola neovládateľná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár