"Čože?" šokovane vykríkol. Tvár mu naraz zbledla a jeho vždy krásny úsmev klesol. Tvárou mi prebehol pot. Pocítila som príliv zla.
"Áno. Hneď ideme. O chvíľu sme tam." ukončil hovor. Pozrel na mňa a stisol mi pevne ruku.
"Tvoja starká..." prehltol. Akoby premýšľal nad tým, či mi to, čo sa práve dozvedel povedať alebo nie.
"Čo?! Čo je s ňou?!" vyvalila som na neho oči. Než som si stihla uvedomiť, čo sa deje a čo mi povedal schmatol ma za ruku.
"Musíme ísť. Nie je na tom dobre. Všetko ti poviem cestou." Vstali sme a rýchlo sme bežali k autu. Išla som si sadnúť na miesto šoféra, ale predbehol ma.
"Poznám skratku. Budeme tam rýchlejšie." podržal mi dvere pre spolujazdca. Naštartoval a ako rýchlosťou blesku vyrazil. Išli sme rýchlo, cestou, ktorú nepoznám. Bola už skoro tma, takže cesta bola málo viditeľná. No jediné načo som v ten moment myslela, bola moja starká.
Neviem či sa mi to len ztalo alebo sme boli naozaj behom 20 minút pred domom mojej starkej. Stáli tam dve policajné autá a sanitka, viac som toho však nevidela, cez tú kopu ľudí, ktorí tam postávali. Nevedela som, čo sa deje. Okamžite som vybehla von z auta a bežala k domu kde stál Michalov strýko.
"Kde je? Čo je s ňou?! Chcem ju vidieť." z očí mi začali stekať slzy. Cítila som strach.
"Patrícia.... " pozrel na mňa Mišov strýko. Vtom som zbadala to, čo som cez kopu ľudí a toho všetkého, prehliadla.
"Nie!!! To nesmie byť pravda! " uvidela som pohrebné auto, ktoré práve odchádzalo. Zrútila som sa na zem.
"Nie! Prečo ona? Babi! Nie! Ty....to nie je pravda. " Neverila som tomu. Moja starká, jediný človek, ktorý mi bol tak blízky.
"Pati..." objal ma na zemi Mišo. "Chcem, aby si vedela, že som tu s tebou." Nedokázala som rozmýšľať. Nedokázala som vstať zo zeme. Nedokázala som prestať plakať. Nedokázala som tomu veriť. Prečo? Prečo to všetko?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár