Musela som mu to povedať. Bol ticho. V hlave som mala zmätok.
Doposiaľ som celkom uverila tej vete, ale teraz?!
Nie. Nedalo sa tomu už veriť ... ležala som vedľa neho.
Naše tela boli nahé a nohy sme mali navzájom prepletené.
To, čo sa udialo ... bolo silnejšie... než sugescia že láska je fikcia...
Stále som nespúšťala z neho pohľad a on ma len s úsmevom sledoval. Nijako nezareagoval na moju vetu, ktorá znela ako ozvena v mojich ušiach.
Už mnohokrát som sa nad tým zamyslela.
Láska ... láska ... láska ... je? Nie je? Kde je? Čo to znamená? Ako a kde ju nájsť ak existuje ... ?
Spomenula som si na všetky tie chvíle, čo som zažila ... na tie chvíle, ktoré ma donútili vysloviť vetu, že láska je fikcia.
"Nemyslíš, že láska je fikcia?"
Bola som zvedavá na jeho reakciu. Verila som, že bude so mnou súhlasiť. Tiež mal za sebou jeden dlhoročný vzťah, v ktorý veril ... ale zrejme je už minulosť. Aspoň teraz a na niekoľko dní. Kto vie?
"Prečo to hovoríš? Vieš, že ani ty tomu neveríš! Je to len akési brnenie, ktoré si si vytvorila. Sama vieš, že láska existuje."
Mal pravdu, mal ma dokonale prečítanú. Usmiala som sa naňho a ľahla si na jeho hruď.
Bola som ponorená vo svojich myšlienok.
Vedela som, že to nie som ja ... nie som to ja už niekoľko mesiacov ... konečne som verila, že som "vyrástla" a dokázala niekoho ľúbiť ... no v tom?
Príde jeden, ktorý sklame ... na to druhý ... konečne taký, ktorý bol neskutočne dobrý ... ale samozrejme? Jeho srdce patrí inej ...
Veriť, či nie? Dúfať? Snívať?
Rozhodla som sa len žiť teraz ... No to teraz, mi už prerástlo cez hlavu ... pri spomienke teraz, mi bolo zle ... no nad tým som sa nechcela ani zamýšľať.
Láska je fikcia ... znelo mi v ušiach ... obohraná platňa ... no inú pesničku nechcem.
Táto sa mi páči, aspoň zatiaľ ... kým nepríde niekto, kto mi zmení pieseň ...
Zodvihla som hlavu a pozrela naňho. Pozeral niekam do hora a tiež premýšľal.
Pozrel na mňa, dal mi pusu a opýtal sa ma:
"Veríš v Boha?" Komplikovaná otázka. O tomto by sa tiež dalo veľa debatovať.
"Podstate áno." zmohla som sa a čakala som, čo povie. Zvláštna otázka v túto chvíľu. Okrem toho pozná odpoveď. Niečo sme už spolu zažili a vedeli o sebe.
"Vidíš! Ako môžeš veriť v Boha, keď si ho nikdy nevidela a nezažila? Nie je to to isté s láskou?"
Vyvalila som naňho svoje veľké oči. Mal pravdu.
Ale stále som používala frázu láska je fikcia ako brnenie ... to sa nezmenilo.
No vedela som, že pri pohľade naňho a spomienke, čo sme spolu prežili. Aký bol milý, pozorný, láskavý ... som tú frázu nepoznala. Poznala som len jeho a ten pocit, ktorý sa vo mne začal akosi prebúdzať ...
Nebola to láska ... len pocit, že by som to časom dokázala ... dokázala sa presvedčiť, že láska existuje ... pomaly som to pri ňom začala cítiť ...
Prosím, len nech som s ním ... žiaľ ... to teraz nejde ... nie, ešte nie je ten správny čas ... stále mi hovorí vnútro a ja sa nebránim ... verím, že ON vie, čo robí ...
Ale chýbaš mi, veľmi mi chýbaš! ...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár