„Ver mi, viem, čo hovorím.“ pozrela sa mi do mojich tmavých očí, v ktorých už niekoľko dní nebol život, ale len prejavujúca sa únava. Ja som bola len ticho a snažila som sa vyzerať, že ju počúvam. No nedarilo sa mi. Aspoň som sa na ňu usmiala.
„Dobre, moja. Ja budem musieť už ísť. Ale o týždeň sa zastavím.“ Lúčila sa so mnou, chytila ma za ruku a úprimne sa mi pozrela do očí. Opäť ten pohľad, ktorý ma vždy zabíjal. Viac než slová. Bol to pohľad, plný smútku a stále tej naivnej dôvery ...
„Budem ťa očakávať.“ Snažila som sa pôsobiť aspoň trochu ľudsky a objala som ju.
Sledovala som ju ako sa odo mňa vzďaľuje a opäť som sa ponorila do mojich myšlienok. Myšlienok, plné pesimizmu.
Vždy, keď takto odo mňa Elen odchádzala, tak som sa cítila voči nej zahanbujúco a nespočetne mnohokrát, som si hovorila, že dnes je ten „nový začiatok“ ... No nikdy to tak nebolo ... Nie som príliš silná, zmeniť môj život od základov. A to je tá chyba. Možno, keby som mala ten jej optimizmus, o ktorom mi neustále hovorí, tak by som bola už dávno inde.
No stále som zaseknutá v akomsi začarovanom kruhu a neviem sa z neho dostať. Možno môžem, ale len nechcem ...
Z mojich myšlienok ma vytrhol môj vyzváňajúci mobil.
„Čau,“ zdravil sa mi veselo jeden z mojej partie, zrejme už dostatočne zhulený a v alkoholovom opojení. Klasika. „ Tak dôjdeš? Však vieš kde. Očakávame ťa!“
„Jasan. O chvíľu som tam.“ zložila som a vedela som, kde budú moje kroky smerovať.
Najprv najbližší obchod, kde si kúpim alkohol, cigy a napokon do našej „kôlne“, ako sme to my volávali. Totiž je to stará opustená kôlňa a pre nás je to vhodné miesto na všetko to, čo nám pomáha dostať sa do lepšej nálady.
***
Už z diaľky bolo počuť hlasnú rokovú hudbu, ktorú sa snažili prekríknuť moji kamaráti. Asi by som ich nemala pokladať za kamarátov. Sú to skôr chvíľkoví ľudia, na ktorých je akurát tak spoľah, keď človek potrebuje drogu a má na to. A takíto ľudia sa nedajú nazvať kamarátmi. Ale je mi to jedno. Nikoho takého nepotrebujem, vystačím si sama ...
„Ahoj, kočka.“ zdravil ma tým sexistickým hlasom J a už si ma majetnícky približoval k jeho perám. Nastal čas vášnivých bozkov. Skôr by som to nazvala olizovaním zmrzliny. Bol dokonale zhulený, že ledva vládal stať na nohách a nie to ešte ovládať svoj jazyk.
Radšej som ho odstrčila, podala mu môj nákup a on mi za odmenu dával ušúľanú „maminu“. Len na ňu som čakala.
Trasúcimi rukami som si ju zapaľovala. Chcela som ju už cítiť v hlave, aby som mohla ujsť ďaleko od tejto hnusnej reality.
„Zlatko?“ prihovoril sa mi ďalší z našej bandy. Bol to K. Nikto z nás sa neoslovoval skutočnými menami, ale len začiatočnými písmenami. Bolo to najmä pre ochranu, keby nás raz zelenáči dolapili. Mne to vyhovovalo ešte pre jeden dôvod.
Mám takú teóriu. Akonáhle človek pozná niečie meno, ako keby ten človek znamenal preňho niečo viac. Toho som sa veľmi obávala.
Pozrela som prekvapujúco na K. Všetci ho tu považovali za najväčšieho bossa a len tak sa neprihováral všetkým.
„Áno?“ ozvala som sa, keď už bol pri mne blízko a pomaly sa začal dotýkať môjho zadku.
„Nemáš chuť na niečo lepšie? Silnejšie? Na niečo, čo ťa vyvedie aspoň na dlhší čas z tejto tmy?“ vedela som, čo má na mysli. Bol známy díler pervitínu.
No to bola už iná šupa. Nikdy som to neskúsila. Síce som zlá, no až takto ďaleko som nedošla. Mala som pred tým rešpekt. Poznám mnoho z našej partie, ktorí sa stal na tejto droge závislí, a ktorí sú už na inom svete.
Ale dnes? Bolo mi to celé ukradnuté. Mala som na to svoje dôvody.
„Jasné, že mám.“ začala som ho vášnivo bozkávať a on sa pridával, Tieto jeho bozky ma dostávali do varu. Bol tak nenásytný. To, čo ma vždy lákalo. Trochu nenásytnosti a žiadne nežnosti.
Ledva som dofajčila „ maminu“ a už som cítila ten začínajúci pokoj v celom mojom ubolenom tele.
Chvíľu som na to všetko ešte myslela ... Dá sa povedať, že si to celé spôsobujem ja. Mohla by som sa mať aj lepšie, ale takto mi to asi vyhovuje viac, ako sa postaviť voči realite.
Celé sa to začalo, keď som mala 10 rokov a od tohto momentu, som sa cítila sama ako prst ... Samota je to najhoršie, čo môže človeka trápiť a zlomiť. O to horšie, keď sa cíti aj v rodine ako čierna ovca ...
Ale dosť ... tieto myšlienky si môžem nechať na zajtra. Zas ten ďalší deň, kedy sa budú moje depresívne myšlienky dokola opakovať.
Bože, taký pokoj ... to človek musí zažiť, aby pochopil. Necítila som si ani telo, len moju dušu, ktorá bola kdesi v oblakoch a konečne sa cítila šťastne ...
Snažila som sa zaostriť na okolie. Bolo to náročné. Stála som nohami na zemi, no v mysli som sa krútila. V hlave sa mi striedali rôzne obrazy a hlasy. Cítila som sa skvelo. Konečne odpútanie od nezmyselnej reality ... nijaké pocity, emócie či depresie. Tie som pomaly nemala ani bez drog. Vlastne? Kedy naposledy som mala čistú myseľ?
Bože ... tá lúka. „Páči sa mi tu.“ zamumlala som nezrozumiteľne. Nikto mi nemohol rozumieť.
Z diaľky mi odpovedal akýsi hlas. „To som rád, zlatko ... ešte len bude.“
Letmo som sa usmiala. Snažila som sa všetky moje zmysli sústrediť na ten hlas. Odkiaľ prichádza. Načiahla som ruky. Bola som ako slepá. v duchu som si priala, nech sa vrátim naspäť na chvíľu do reality. Len nech viem, kde som a čo sa deje. Niekoľko sekúnd sa mi to nedarilo. Bol to boj s mojou zhulenou mysľou. To bolo to, čo ma na tom bavilo.
Cestovanie v mojich predstavách. Predstavy sa stávali akousi zhulenou realitou.
Snažila som sa otvoriť oči. No vedela som, že celú dobu boli otvorené. Sústredila som sa na to, čo mám predo mnou.
Oproti mne stál K. Skláňal sa nad provizórnym stolíkom vyrobený z nájdených driev a dosiek. Pretrela som si oči. Videla som, ako šňupe pervitín.
Priblížila som sa ku nemu. Sledovala som moje nohy. Zdalo sa mi to nereálne. Moje nohy kráčali a ja? Ja som niečo rozprávala. Vedela som, že som tam a rozprávam. Ale pre mňa to bolo také vzdialené. Zasa som sa ponárala do mojich predstáv. zažívala som niekoľko svetov naraz. V tej chvíli som stratila prehľad, či som k nemu došla alebo nie.
Zasa tá lúka. Stála som pri rieke a usmievala som sa. Dopekla! Úsmev? Začala som sa nahlas smiať.
V tom som si uvedomila opäť tú realitu. Ako sa smejem a snažím sa šňupať ten biely prášok. Doriti! V duchu som zahrešila. To je zlý sen.
Pááác! Niekto ma silou pľacol po zadku. Ozval sa opäť ten mužský hlas.
Nemotorne som sa obzrela. Ledva som cez tie moje viečka videla.
„Si božská! Tá tvoja prdelka!“ hovoril vzrušene K. Len som sa usmiala.
„Ty si poriadny fešák!“ snažila som sa, aby mi bolo rozumieť. Od prvého momentu som po ňom túžila. Bol tak hriešne chutný ... zlý ... Koľkokrát som si to s ním predstavovala...
Vrhla som sa naňho.
Milujem to. Tie lúče slnka, ktoré dopadajú na moju tvár. Dala som ruky dohora a sledovala to slnko.
„Vŕŕ. Ide ti to skvelo!“ počula som odkiaľsi nadržaný hlas. V tom som si uvedomila, že mám niečo v ústach.
Realita. Špinavá realita.
Mala som v ústach jeho vtáka. Začala som vnímať, čo sa deje. Snažila som sa, aby sa mu to páčilo. Podľa jeho hlasných vzdychov som vedela, že to robím dobre. Vždy to tak bolo.
K ma držal za moje čierne vlasy. Bolelo ma to, no pritom ma to dostávalo do varu. Uvedomila som si, že som úplne vlhká.
Po chvíli som cítila, ako sa ma tam dole niekto dotýka. Neprestávala som vo fajčení jeho vtáka. Netrvalo to dlho. V ústach som cítila tú trpkú a horkú chuť.
Neznášala som to, ale už som si zvykla.
Rob, čo ti povedia. Bolo to moje pravidlo. Častokrát mi pomohlo prežiť v tomto skurvenom svete.
Celou silo ma chytil za vlasy. Pritiahol si ma k jeho ústam. Začal ma bozkávať. No od bozkov to teda malo ďaleko.
Prestal. Pozrel na mňa. Snažila som sa vidieť jasne jeho pohľad.
Zasa ma chytil za vlasy a začal ma niekam ťahať. Nevyšiel zo mňa ani hlások. Na to som bola už dosť vycvičená a zvyknutá.
Nehanbila som sa ... Neviem, čo je to hanba ... Neviem čo je to bolesť ... aspoň nie teraz. Cítim sa božsky.
Drsne ma hodil na posteľ, kde ležal ďalší. Stiahol si nohavice a núkal mi jeho vtáka.
Pred tým mi dovolil zafajčiť si „maminu“. Vďakabohu! Moje myšlienky sa vracajú ...
Milujem to teplo ... myseľ mi opäť unikala do iného sveta ... áno, tak to bude najlepšie. Ja tu nie som. Teda aspoň nie moja duša. Len moje telo ... ubolené telo. Telo bez duše.
Nie! Nechcem ísť naspäť.
Cítila som, ako do mňa K vošiel. Robil to tak drsne. Bolelo to. Asi ako nikdy.
Začala som od bolesti kričať. Vedela som, že ich to viac vzrušuje. A mne sa to takto tiež páčilo.
Začal prirážať ešte tvrdšie. Pričom ma držal za vlasy a poriadne fackal ... Bolo to také ... milujem teplo ... milujem teplo ... zasa som nebola v realite ...
***
Na tvár mi svietili lúče slnka. Vychutnávala som si ich. Neotvorila som oči. Sú to tie najkrajšie chvíle. Vnímam len lúče, padajúce na moju tvár a dovolím slnku, nech sa ma dotkne.
Pomaly som sa dostávala k mysli. So zatvorenými očami som sa snažila spomenúť na predchádzajúcu noc.
Popravde? Až tak moc som sa nesnažila ... odnaučila som sa premietať, čo sa odohralo včera. Minulosť pre mňa neexistovala, tak ako aj budúcnosť a niekedy ani prítomnosť.
Vytvorila som si takýto múr, aby som vedela oklamať moje svedomie. Svedomie, ktoré už dnes nemám a ani nikdy mať nebudem. Nebolo to až také ťažké. Zakopať niekde hlboko svedomie.
Verte, je to jednoduchšie, ako ho poslúchnuť a dať na tie pocity ... pocity výčitiek a znechutenia. Nič také už neexistovalo.
Otvorila som oči. Sadla si a objala sa mojimi rukami. Bola mi zima. Uvedomila som si, že som úplne nahá.
Ležala som tam kto vie ako dlho. Nahá. Bolo mi to jedno. Nič som pre seba neznamenala.
Pozrela som sa na bok. Na oboch stranách ležali nejakí chalani. nespoznávala som ich. Tiež boli nahí. Nemienila som sa zamýšľať nad tým, čo všetko sa odohralo.
Začala som sa rýchlo obzerať po miestnosti. Takmer sa nedalo ani nikde pohnúť. Po celej zemi boli rôzni ľudia. Nepoznala som skoro nikoho.
Postavila som sa. Bez toho, aby som sa aspoň trochu snažila zakrývať. Na čo aj? Aj tak ma už videli.
Pohľadom som hľadala, kde som nechala svoje oblečenie. Mala som šťastie. Boli hneď vedľa. Po špičkách som sa po ne vybrala.
Rýchlo som ich na seba hodila a vybrala som sa k dverám.
Fuj, rýchlo preč. Smrdí to tu ako na smetisku. Ani sa nedivím. Kde tade sa povaľovali zvratky. Takmer ma z toho natiahlo ...
***
Je síce len 8 hodín ráno, no vedela som, že do nášho bytu, ak sa to tak dalo nazvať, som mohla vojsť kedykoľvek a akokoľvek hlučne. Slovo ticho, tam nikto nepoznal.
Náš bytík je skôr 24 hodinový klub plný hluku. Vedela som, že nič iné ma nečaká ani teraz.
Kráčala som ulicou, ktorá bola opustená.
Je to zvláštne. Aký je deň, keď tu nikto nie je? Snažila som sa úpenlivo uvažovať a nájsť odpoveď.
Piatok či sobota? Moment, včera som bola v robote alebo nie?
Ani na jednu otázku som nevedela s istotou odpovedať. Zastala som a poobzerala sa dokola. Dúfala som, že uvidím nejaký bilboard s časom a dátumom. Nikde nič.
Ostala som stáť na mieste a prísť na to, aký je deň. Akurát prešla okolo mňa staršia žena. Cítila som, ako sa jej očí zapichujú do mojich a obzerá si ma. Vedela som presne, čo jej prebieha v hlave. Takmer sa potkla. Priala som jej to. Prečo sú ľudia takí hnusní a hneď človeka odcudzia? Bez toho, aby poznali príčinu a dôvod?
Ľudia často súdia, bez toho, aby vedelo, čo sa za tým v skutočnosti ukrýva. Svine ľudia. Chcem byť zviera ... prečo som len človekom a nie zvieraťom?
Zasa som bola pri tej filozofickej otázke ... Počkaj, ale aký je deň? Tak piatok či sobota?
Začala som sa prehrabávať vo vreckách mojich nohavíc a nájsť mobil. Dokelu! Ako som len mohla zabudnúť aj na to pravidlo, že nikdy ho na takéto akcie nenosím? Mala som s tým skúsenosti.
Nikdy si neberte na takéto akcie so sebou niečo cenné. Viete, aké je to o nervy? Hľadať mobil?
Aj tak neviem prísť na to, aký je deň. Začalo ma to dosť rozčuľovať. Ok, hádam na to prídem cestou. Verila som si a pokračovala som domov.
Ok, tak pekne po poriadku. Nie je tu takmer nikto. O tomto čase je vždy ruch, ale dnes? Len zopár ľudí. Dobre, takže je sobota alebo nedeľa, nie? Pýtala som sa samej seba, ale odpoveď som nepoznala.
Včera? Snažila som si spomenúť. Ale v hlave som si na nič nevedela spomenúť. Ani len na večer. Jasné, včera som bola s Beky na našom mieste. Počkať, bolo to včera ?
Nieeee ... Rachel, mala by si prestať žiť takto ... čo? Ja mám výčitky? Ozvalo sa moje svedomie?
Nie, dlho sa ozývať nebudeš! Ty to dobre vieš! Viem, ako na teba. Zamyslela som sa ... Ale máš pravdu, mala by som prestať.
V hlave sa mi začali pomaly vynárať obrázky zo včera. Ble. Dosť nechutné obrázky.
Natiahlo ma. Rýchlo som sa pozrela, či niekto nie je na blízku. Rozbehla som sa do jednej opustenej uličky ku kontajnerov a tam som sa vyvracala.
„Na, ukáž čo je v tebe! A poriadne.“
„Božee, ty si tak sladká ... chutíš ...“ v hlave sa mi miešali rôzne mužské hlasy. Len som zvracala. Tie obrazy ...
Okolo mňa boli mnohí chalani. Zhulení a opití na činky. Ble ... stále som neprestávala zvracať.
Neznášam ťa, chápeš? Neznášam ťa, svedomie! Choď preč!
Mala som pocit, že to kričím nahlas. Poslednú dobu som nevedela rozoznať realitu od mojich myšlienok a fikcii...
Zrazu som pocítila v ústach slanú chuť. Slzy? Nie, tomu neverím!
Dotkla som sa líca. Naozaj. Ja plačem ... unavene som si sadla vedľa kontajneru.
V hlave som mala opäť tie scény zo včera ... nemohla som na ne zabudnúť. Len som tam bezmocne sedela a plakala.
***
Bola som na ceste do sprchy, po ktorej som tak túžila. Sprcha pre mňa znamenala akúsi očistu od všetkého, čo som vykonala. Chcela som sa tak očistiť a zmyť tú špinu z chlapských tiel zo mňa. Bolo to len ďalšie klamstvo proti mne a môjmu svedomiu, ktoré ma poslednú dobu dosť ovládalo.
Okolo mňa bol bordel a hluk. Nič iné som ani neočakávala.
„Hej, kráska, pridáš sa?“ zavolal na mňa nejaký neznámy hlas.
Pozrela som sa smerom, odkiaľ prichádzal. Mával na mňa celkom pekný chlapec, ktorý mal na tvári úsmev. Jeho oči prezrádzali, že za sebou mal už niekoľko ťahov mojej milovanej „maminy“. Vedľa neho sedela moja najlepšia kamoška Beky. Usmievala sa a snažila sa na mňa pozerať. No jej pohľad stále niekde uhýbal. Bola jednoznačne zhulená.
V tej chvíli som kašľala na sprchu a celé to blbé očisťovanie. Neznášam ťa, svedomie. Musím ťa potlačiť.
O chvíľu som už sedela vedľa Beky a jej nového objavu. Veselo sme debatovali o našich skúsenostiach. Ja som ich len počúvala a popritom pofajčievala „mamimu“.
Dnes nemám moc náladu. Moje vnútro akoby nemalo dosť síl. V hlave som zasa počula tie hlasy, ktoré ma napomínali. Musím ich zrušiť. A to hneď!
Nemotorne som sa postavila, až som zo stola zhodila plechovku piva. To sa vylialo. Neriešila som nadávky, ktoré na mňa dopadali.
„Hej, Rachel, si v poriadku?“ opýtala sa ma so smiechom Beky. Len som hodila do vzduchu rukou. Nepotrebovala som mať pri sebe nikoho.
Namierila som takmer behom do kúpeľne.
Neznášam vás, prestaňte! Ste otravnejší než ľudia.
Konečne v kúpeľke. Takmer ma natiahlo pri tom zápachu. Pozrela som do záchoda. Jasne. Tí kreténi si po sebe nevedia spláchnuť vlastné hovno. Hajzli. Spláchla som a zatvorila som záchod. Fuj.
Rukami som sa oprela o umývadlo, ktoré nebolo umyté určite vyše mesiaca. Je tu všetko tak nechutné! Hlavu som mala sklonenú. Nemala som odvahu zbadať svoju tvár v zrkadle. Poslednú dobu sa mu vyhýbam. Už som ani nevedela, ako vyzerám.
Bez toho, aby som sa pozrela do zrkadla, otvorila som skrinku. Nemusela som sa ani pozerať. Vždy boli na tom istom mieste.
Bože! Nech ich už cítim. Hodila som do seba niekoľko piluliek. Tabletky proti silnej depresii.
Depresia ma sprevádzala takmer celým životom.
Konečne. V ruke som mala stále nedofajčenú „maminu“. Potiahla som si z nej.
Ten účinok ... je tak bohovský! Som v nebi! Konečne som nad vami zvíťazila. Nepočujem vás ... na oslavu, že som ich potlačila, som sa nahlas začala smiať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár