V jednom ďalekom kraji v dedine žili raz statoční rodičia so svojím synom. Spoločne gazdovali, o svine a kone sa starali. Nuž, všetko by bolo v najlepšom poriadku veď boli šikovní a roboty si zastať vedeli. Pán Boh im požehnal syna ale nie zdravého múdreho chlapčeka lež slabulinkého sprostáčika menom Ďurko. Rodičia sa oň aj tak pekne starali a do jeho výchovy vkladali všetku lásku a opateru. Roky sa míňali, a z malého Ďurka narástol Ďuro. Ale namiesto do krásy a múdrosti on by vyrástol, on ešte viac rozum strácal a krásavec to veru tiež nebol. - Ako je tak je, poručeno Bohu veru Ďuro mal by si aj dáku robotu hľadať. povedal jedného dňa otec. - Ja s matkou tu večne nebudeme a s teba stále viac a viac nemehlo sprosté vyrastá. - Nože choď ta do sveta a niečomu sa priuč. –Keď sme ťa mi ničomu nenaučili v cudzom svete sa ti možno lepšie vodiť bude. – A čo si sa ty zbláznil tatko, nášho Ďura posielaš do sveta? oponuje mať. – Veď on ani do obchodu na chlieb netrafí čo sa len okolo brány motá. – Vari si už aj ty načisto rozum potratil? – Čuš mamka viem čo robím. – No čo Ďurko pôjdeš sveta skúsiť? opýtal sa ho otec. Ďuro na posteli pri piecke vylihuje a slaninou sa napcháva. – Hmm, a vari ja tatko? – A vidíš tu ešte inšieho Ďura? rečie otec. – No a či mi mamka nabalí slaninky a koláčikov keď ta pôjdem ako keď som do obchodu po chlieb išiel? – Len sa ty neboj chlapček náš zlatý nabalí, i niečo navyše prichystá ti na cestu. – Nedbám teda, rád pôjdem a Vám z cesty niečo pekné kúpim ako ste ma to učili. – No vidíš mamo akého chlapiska sme vychovali slušný, dobrý múdry je. Mamka len zo slzami v očiach a s malým úsmevom prikyvuje, že veru tak je. A veru Ďuro sa takýmto rečiam veľmi potešil. Aj chytro odložil slaninu vyskočil z postele vystrel sa a spýtal sa: - Kedy mám ísť na tú cestu? – Joj Ďurko vyspi sa, vyčkaj rána a potom sa vyber ta. povedal otec. Na druhý deň naozaj, ako tatko povedal tak sa aj stalo. Mamka Ďurovi nabalila prerastenej slaniny i koláčikov s plačom napiekla. Už sa aj pri bránke lúčili. – Joj Ďurko a či ti nebolo dobre doma, nechoď pre pána jána Ďurko veď sa ty tam v tom šírom svete stratíš! Lamentuje mať. – Neplačte mamko, veď ja sa vám vrátim. S tatkom a mamkou sa rozlúčil a šiel si remeslo hľadať. Už prešiel hodný kus cesty keď ho čosi donúti zastať. –Bodaj ťa, niečo ma tlačí v topánke asi dáky kamienok. Keďže bol už aj tak veľmi hladný lebo mamkine dobroty začal pahltniť už ako vyšiel spoza brány a jeho zásoby sa minuli i smäd ho kváril a neďaleko bol utešený potôčik a pri ňom lavička i napadlo ho neboráka že so trochu odpočinie z toľkej ďalekej cesty aj kamienok si vyberie. Ako pri potôčku v lesíku oddychuje, zrazu k nemu znenazdajky priskočí zajac. – Fuj ako som sa ťa lakol obluda jedna škaredá čo si zač? – Ja som zajko Mrkvička a ty si kto a čo chceš v našom čistinkovom lese? –Moje meno je Ďurko a hľadám si službu. –Ach ták, takých už bolo ,vandrákov. Zaspomínal zajac. – A čo vieš robiť Ďurko? –No, viem hmm dobre utekať! – Načo by nám bol v lese tvoj rýchly beh, to u nás vie každé jedno zvieratko. –Z teba by nebol žiaden osoh. –Ale ak chceš budeme sa pretekať. –Ak vyhráš, ja ti za odmenu donesiem nejaké dobroty z lesa. – No ak prehráš budeš mi musieť škrabkať kožuštek kedy len budem chcieť. – Súhlasíš? Keďže bol Ďurko naozaj veľmi hladný napokon privolil na zajkovu stávku. – Vidíš tam tú vŕbu čo sa vypína tam v diaľave? –Vidím. Prisvedčil Ďurko. –Tak tam bude náš cieľ. A tak utekali utekali o sto dušu. Zajko cupkal a Ďurko bežal. Ale že zajac bol prefíkaný a neďaleko bola vysoká tráva, on skrátil si cestu k cieľu. Keď už konečne dobehol aj zadýchaný Ďuro a videl, že zajac sa už naňho vyškiera spoza cieľa i zosmutnel. Ale že zajko videl že Ďurko statočne a poctivo bežal povedal: - Ďurko, aj keď si prehral vidím že si statočný chlap a preto ťa odvediem do môjho príbytku a tam ťa odmením. Keď sa Ďurko u zajačej rodinky najedol zajac mu ešte nadostač jedla do batôžka nabalil a on sa pobral ďalej hľadať si službu. Ide ide a príde do jedného mesta. I zastaví jedného človeka a pýta sa: Hej človeče, do akého mesta som sa to dostal? – Si v kráľovstve za siedmymi spanilými vrchmi. – Fíha, keď som toľkú cestu prešiel skúsim šťastie a budem si tu remeslo hľadať. Rozhodol sa Ďuro. I nelenil a spytoval sa kde koho či ho nepriučia nejakému remeslu. Mnohí obchádzali Ďura i krútili nesúhlasivo hlavami. Unavený Ďurko sa nevládal opýtať už ani jedného, nuž oprel sa o malý múrik že si trochu odpočinie. Zvečerom sa zberal domov aj akýsi gazda čo v meste kupčil s mliekom, vajcami a inými potravinami. Ako prechádzal na voze zbadal Ďurka ako smutne sedí na kraji múrika. I šibol do koníkov a otočil sa smerom k unavenému Ďurovi. Len teraz keď bol gazda blízko neho všimol si ho aj Ďuro. – Pozdrav Pán Boh mládenec, a čo ty tu tak sám smutne vysedávaš ako keby ti pes v dome skapal? vyzvedal sa gazda. – Joj gazdíčko, keby ste len vedeli čo ma trápy, ale vy my už akiste v mojom žiali nepomôžete. rečie Ďurko. – Ale veď povedz mládenče, no nestyď sa. – Ak to bude v mojich silách rád ti pomôžem. A tak rozpovedal mu všetko. Ako ho otec poslal do sveta remeslo si hľadať, ako súťažil zo zajacom a ako sa dostal až sem kde ho nijaký človek nechcel poriadnej práci naučiť. Keď sa Ďuro odmlčal hospodár povedal: - Ak tak veľmi chceš a nebude ti vadiť aj špinavá robota ja ťa prijmem. – Budeš sa mi o dobytok starať o sliepky, mačky aj maštale čistiť. – Tvojou odmenou bude jedlo a nocľah v mojom dome pri peci. Súhlasíš? Ďurovi sa len teraz rozžiarili oči a na tvári zjavil úsmev. Čo si viac mohol priať? pomyslel si v duchu Ďuro a zo súhlasom prikývol.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
