Ďalej bolo v pláne ísť na neďaleké (poondiatych 5 km ďaleko) jazero a tam sa kúpať. Keďže ja som tam nikdy nebol a navigácia od môjho strýka je naozaj „pochopiteľná“, naložili sme bike na strechu auta. Na jazero som sa teda v pohode viezol.
Tam sme boli pár hodín, 2x som preplával šírku jazera a inak som sa len vyvaľoval na tráve, resp. na karimatke na tráve. Potom ma to začalo nudiť a tak vravím, že ja už idem ku starkej. Bolo práve 14:00 a neskutočné teplo. Vo fľaške 2 deci vody a môj cieľ 15 km ďaleko.
Ale v znamení tohto bláznivého dňa, posilnený nealkoholickým nápojom zvaným minerálka, som sa vydal vpred. Teda skôr nadol pri hrádzi jazera.
Dôkazom toho, že som splynul s davom, bol moment, kedy ma zastavil šofér kamiónu a pýtal sa, či ide správne. Zmýlil sa vo mne, lebo ja som sám nevedel, či idem dobre k svojmu cieľu, keďže som išiel inou cestou.
Premávka sa začala zahusťovať a začal som predbiehať kamióny...ehm, pardon...začali ma predbiehať kamióny a nebolo to dvakrát a ani trikrát príjemné. Dokonca ani jedenkrát príjemné.
Nejako som sa ale dostal na správny smer mojej trasy, kde bolo ešte viac kamiónov, ktoré sa nevedno kam tak strašne ponáhľali.
Po ceste som zistil, že moje tempo sa strašne znížilo a išiel som dosť pomaly. Ako správny chlap to však nedávam za vinu sebe, ale inému terénu, inej kvalite vozovky a neskutočnej páľave, ktorá sálala z asfaltu. Voda sa míňala ako ľahko zarobené peniaze a už som sa obával, či to prežijem.
Stále som si vravel, že už sú to len 3 km, ale keď som zbadal na tabuli, že je to ešte 5 km, tak ma to takmer položilo.
Nuž ale keď som prešiel úsekom smrti, v ktorom boli popri ceste samé kríže, načerpal som novú psychickú energiu (fyzická už bola dávno niekde v prdeli) a čoskoro som dorazil. Pes Dino (foto tu) už poznal, že som to ja, ale aj tak som musel zazvoniť. Otvorila mi šokovaná teta a vraví mi: „Ja byť tvojou mamou, tak ťa nepustím. Pozri sa, aký si spotený, unavený a dehydrovaný. Preboha! “
Starkina reakcia bola podobná, ale stručnejšia. Chytila sa za hlavu a povedala: „Ježiši Kriste! “
Tak takto sa začal môj prvý deň na prázdninách u starkej, ktoré aj napriek svojej krátkej dobe trvania priniesli pre môj život nové poznania, o ktorých snáď ešte niečo napíšem.
Prečítajte si aj tretie pokračovanie: Cycle trip 2009, časť tretia
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fxx
25. 7.júla 2009 18:17
a ako si potom šiel domov?
2
@fxx heh...však som tam teraz dejovo akože len prišiel a už by si ma domov posielal... Asi budem musieť napísať aj tretiu časť a ako sa poznám, rozkecám sa aj na štvrtú. Tretia časť by mala obsahovať nejaké kvázi mudrlantské vety, ktoré zazneli
3
Ja som vedela že ma pripravíš o budúce živobytie
Kde ja nájdem teraz vhodného ducha?
Kde ja nájdem teraz vhodného ducha?
5
radšej si nepredstavujem, ako si vyzeral ale ešte pár takých jázd a bude to hračka
Napíš svoj komentár