Bála sa Petrovej reakcie. Čo ak sa jej do očí vysmeje, či naštve? Ako to len vyriešia? Myšlienok mala plnú hlavu. Potichu sa navečerala a odišla von. Pred vchodom zastala a gestom si Petra privolala. Nechcela dopriať matke pohľad na nich, ako mu to povie. Znova sa dali do kroku.
„Deje sa niečo? Zdáš sa mi čudná, smutná!“ lepšie sa na ňu pozrel, „ty si plakala?“
„Áno, musím ti niečo povedať. Moja matka vie o nás a nechce, aby sme sa stretávali, či spolu chodili.“
„To nemyslíš vážne!“ prekvapený zostal stáť.
„Bohužiaľ, je to tak. Čo budeme robiť?“ a hodila sa mu okolo krku.
„No, ak si myslíš, že sa zľaknem tvojej mami, tak sa mýliš! Neopustím ťa! Rozumieš? Budeme sa musieť pred nimi skrývať, ale neopustím ťa!“ silno ju objal.
Neprešiel ani týždeň spoločného chodenia, nastali prvé nezhody. Tajenie niečo takého je veľmi zložitého a na verejnosti sa pretvarovať, že nepozná osobu, ktorá kráča vedľa neho je veľmi deprimujúca.
„Mňa to už nebaví,“ sťažovala sa Barbora.
„Myslí si, že mňa áno? Tváriť sa ako tvoj kamoš a čumeť na teba, ako na zakázané ovocie? Takto to nemôže pokračovať, nemôžem sa na teba dívať a pritom vedieť, že sa ťa nemôžem dotknúť pokiaľ sa niekde na pár minút neskryjeme,“ utrápene povedal. Barbora mu sedela na nohách u neho doma a nevnímala ďalších kamošov na gauči, len čakala na tie rozhodujúce slová.
„Musíme sa rozísť!“ vyslovil tie slová Peter. Skoro jej pri tých slovách srdce puklo, ale vedela, že prídu.
„Dobre a môžem ešte jednu vec od teba žiadať?“
„Áno láska, čokoľvek...“ Naklonila sa k nemu a zašepkala.
„Prosím si posledný bozk,“ zo slzami na krajíčku poprosila. Peter bol dojatý jej prosbou a tak jej ju hneď splnil. Ich pery sa spojili, bol to jemný bozk na rozlúčku. Potom sa dlho dívali na seba a nakoniec objali.
„Idem sa domov najesť,“ preťala to ťažké ticho. Rozlúčila sa s ostatnými a odišla. Cestou rozmýšľala ako sa má chovať, keď príde. Budú to už ostatný vedieť, či sa budú čudovať prečo sedíme oddelene. Sama nevedela ako sa cítiť. Mala veľký zmätok v srdci.
„Už môžeš byť šťastná!“ vypadli jej slová z úst, len čo zamierila do kuchyne. Adresovala ich matke, ktorá bola tomu všetkému príčinou. Ešte viac ju znenávidela.
„Uvidíš, takto to bude lepšie,“ odpovedala jej spokojná matka.
Klop klop. Búchala už Barbora na dvere. Nevedela prečo, ale mala úsmev na tvári. Veď ho bude môcť vidieť každý deň, nemusia sa skrývať vonku, ale baviť sa ako kamaráti a tí sa často dotýkajú, čiže aj kamarátstvo má svoje výhody.
Otvoril jej Mišo, vyzula sa a s úsmevom vkročila do obývačky. No hneď na začiatku ju zastavil poriadny šok! „Nie, toto nie.....zle vidím......mam halucinácie...určite, zbláznila som sa....bože, naozaj dobre vidím!!!“ Oči jej spočívali na Petrovi a ešte na niečom! Na Milke! Sedela mu na nohách! Očami ich preklínala. Zhlboka sa nadýchla a vyčarila ten najväčší úsmev, aký sa jej podaril vyčariť. Všetkých pozdravila a prešla k voľnej sedačke. Ich dvoch si nevšímala, aspoň sa o to pokúšala. No bohužiaľ, oči jej tam stále ubiehali, ale našťastie si to nevšimli. Občas cítila na sebe Petrov pohľad a vtedy sa začala smiať , aj keď nikto nič nepovedal. Nechcela mu ukázať ako veľmi ju to šokovalo a bolelo.
pokračovanie ...
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dunka
13. 8.augusta 2007 11:42
boze...ten peter je svina" dalej
2
tha to je debil!!!tesim sa uz na dalsie pokracovanie...nech mu ukaze ze je hovadooo
Napíš svoj komentár