21st Century (I.čast)

Škola je už skoro prázdna. Po chodbách môžte stretnúť len šomrajúce upratovačky ktoré nadávajú na poprilepované žuvačky po parketách a skúšajú na nich rôzne prípravky. Niekedy sa môžte stretnúť s unavenými učiteľmi ktorý vedú rovnako unavených žiakov z poslednej hodiny do šatní. Alebo učiteľov s lepšou náladou utekajúcich na odchádzajúci autobus s plnými rukami zošitov na opravovanie. V tomto čase je na celej škole ticho. Niekedy je počuť hlasné chrápanie školníka dolu v pivnici. Nemám rád tento čas, vychádzam z učebne prírodopisu kde ako stále smrdí po rôznych živočíchoch a rastlinách. A je tam strašná zima, pretože učiteľka vraví že rastlinky nemôžu dýchať. Ale môžu, to len my nemôžeme z jej strašného parfumu ktorý asi na seba leje každý deň a je vidieť že s ním nešetrí. Niekedy keď vidí že pomaly vládzeme počúvať nieto ešte učiť sa tak nás pustí o pár minút skôr, ako v tomto prípade. Nikdy mi to vlastne nepomôže lebo stále si niečo zabudnem v triede a musím prejsť štyri schodiská aby som to našiel. Dnes to bola šiltovka. A ani neviem ako som na ňu mohol zabudnúť. Bez nej ani von nepôjdem, a určite ju tam nemôžem nechať ako by som vyzeral, strapatý ako kopa sena. Tak nič to musím ísť hore. Ešte sa pozdravím učke ktorá len unavene zakýva hlavou, zavriem dvere a urobím prvý krok na veliké schodisko. Prejdem pár schodov a vydýchnem si koľko ma to ešte čaká. Odzdravím kamošovy idúcemu oproti ktorý tiež vyzerá strašne ako všetci po poslednej hodine a vydám sa ďalej. Ostávajú len tri schody ku vrchnej chodbe keď niečo začujem, zastavím a počúvam. Vyzerá to ako by niekto plakal. Chcem sa ušetriť času zbytočným utišovaním a tak len rýchlo prebehnem k dverám mojej triedy a otvorím. Na moje prekvapenie trieda nie je prázdna. V druhej lavici v rade od okna sedí dievča, a plače. Dievča ktoré veľmi dobre poznám. Vlastne dievča ktoré mám veľmi rád a nikdy by som nechcel aby plakala. „Soňa ? Čo ti je?“ Pýtam sa trošku neodvážne lebo neviem ako začať rozhovor. „Vlastne nič.“ odpovedá mi zdvihne hlavu a chabo sa na mňa usmeje. „Niečo ti musí byť. Alebo len tak plačeš ?“ Zasa sa pousmeje a trošku šťastnejšia odpovie „Ale skoro nič, len som dostala päťku za takú blbosť“
„No a ty za takú blbosť plačeš ?“ Hehe „Som rada že si tu. Už veľmi dávno som ti chcela niečo povedať. Nikdy som sa nato neodvážila, ale teraz ti to poviem. Mám ťa rada, a mám ťa radšej ako priateľa ak vieš čo to znamená“ Len som sa usmial a povedal „Aj ja ťa mám rád“

Celí deň som bol veľmi šťastný. Až teraz som si uvedomil že jedna veta mi zmenila pol života. Nikdy som si nemyslel že sa niekedy dáme dokopy aj keď som vedel že sa obaja máme radi. Nikto nato nezobral odvahu spýtať sa toho druhého. Stále som vedel že tá šiltovka my prináša šťastie. Dostal som ju od kamoša. Od jedného dávneho kamaráta ktorý tú šiltovku mal rovnako rád ako ja.

Klikol som na tlačidlo POWER a začul už veľmi známy zvuk štartujúceho počítača. Hneď sa mi zobrazila plocha a na nej ICQ ktoré sa ako stále automaticky prihlasovalo. Trošku som počkal, ale nebolo to dlho keď sa kvietoček pri mene Soňa rozzelenal. Dvakrát som klikol a napísal „Čawes, ako sa máš ?“ Písal som to stále keď niekto noví prišiel a nikdy som na odpoveď nečakal dlho, ani teraz nie. „Ahoj, celkom fajn, vlastne sa mám super. Aj keď ešte neviem čo povedia fotrovci na päťku“ Usmial som sa lebo ja som nikdy nemal nejaké problémy zo známkami. Stále to boli jednotky, niekedy dvojky a občas sa pritrafila trojka. Ale rodičia to brali dobre. Veď aj oni chodili do školy a vedia aké to je. Že neexistuje žiak ktorý nemá päťku, a vedia že som celkom dobrý tak si všetky zlé rýchlo opravím. „Ale neboj sa, oni to pochopia“ Medzi tým keď mi odpovie som rýchle zapol Operu a klikol na prvý štvorček. Klikol znova na ICQ a čítal „Ale tvoji hej, veď tvoja mama je skvelá no moja tá s toho urobí ako keby som prepadala. Aj keď dostanem jednotu nikdy ma nepochvália. Stále len hovoria ako sa sestra dobre učí, že prečo ja nemám také dobré známky. Ale ona je o tri ročníky nižšie aj ja som vtedy mala čisté no oni si nato asi nepamätajú.“ Vedel som že to má ťažké poznám jej rodičoch a viem že nie sú najlepší. Ja keď sú aj horší. Aj keď ich už pár krát riadne nahnevala, keď si dala prefarbiť vlasy na čierno, keď z nami ušla na hokejový zápas a oni ju hľadali po celom meste. Ale to všetko bolo už strašne dávno. Už sme nejako zmúdreli a nerobíme blbosti ako niekedy. Aj keď teraz chceme niekam ísť tak sa stále pýtame no oni je nikdy nepustia. Odpísal som jej, „Zabudni nato, veď oni raz dostanú rozum “ Klikol na Operu a napísal meno, heslo a stlačil prihlásiť, keď mi znova odpísala. „Vieš čo musím ísť, dobre som si pokecala a o siedmej príď na kopec, jasné ? Rýchle som jej odpísal „hej, hej prídem a už sa teším, ahoj“ Trošku som sa zahľadel, vypol som to a zasa pozrel na Birdz.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu