Ráno som sa strašne tešil keď ju zasa stretnem. A moje šťastie mi nepokazila ani otrasná cesta preplneným autobusom. Nemal som rád tieto ranné cesty. Aj keď niekedy keď bolo voľné tak sa dalo dobre naučiť na prvú hodinu alebo dokončiť domáce. No keď bolo plno, všetci sa trepali jeden na druhom, to som fakt nemal rád. Pri vystupovaní som sa aj potkol a skoro spadol na špinavú a zablatenú zem ale od toho ma zachránila jedna babička ktorá ma podržala. Soňa chodila druhým autobusom a ten chodil stále skôr ako môj a teraz som aj trochu meškal takže som j nestretol ani pred školou, ani v šatni. Musela byť už v triede a to ja musím prejsť ešte schodisko. Cestou so stretol pár učiteľov a učiteľky, a pár kamarátov. Keďže som sa strašne tešilo bral som schody po dvoch a tak som len všetkým odzdravil a išiel ďalej. Už len pár schodov od vrchu keď som začul moje meno a „ poď sem“ trošku naštvane a nechápavo som sa otočil a rozmýšľal čí hlas som to počul „Čo, kto ma volá?“ a hneď keď som zazrel tú tvár ktorej som sa každý deň bál pozrieť rovno do očí len som sklopil hlavu a počúval „Nehovorí sa čo ale prosím. Pote za mnou“ Stále zo sklopenou hlavou som nasledoval zvuk krokov predo mnou a rozmýšľal prečo ma asi volá. Žeby som nejako pobabral školskú, alebo som niečo spravil ? Stále som sa jej bál a teraz dobrovoľne kráčam za ňou. Keď som prebral všetky možnosti zistil som že nepoznám žiadny dôvod prečo by som mal za ňou ísť. Ale len by som si to zhoršil keby som len tak odišiel. Keď sme konečne došli k jej kancelárii všimol som si len štítok na dverách : Milena Nemčíková, Výchovná poradkyňa. Ešte som trošku rozmýšľal a až teraz my svitlo. No jasné, veď mi už dávnejšie hovorila že sa mám u nej zastaviť na prihlášku na strednú školu. Chcel by som odísť z ôsmeho ročníka, mám skvelé známky a načo chodiť do deviatky keď môžem vypadnúť už o rok. A čo som si myslel to sa aj stalo. Vošla dnu a ja za ňou, vytiahla z veľkej kopy jeden papier a podala mi ho. „Vypísať do piatku a prineste mi to nieže budete meškať“ chabo som sa na ňu pousmial a povedal „Áno pani učiteľka“ a z úsmevom že to mám konečne za sebou som rýchlo odišiel.

Vošiel som do triedy a hneď sa pozrel na druhú lavicu v prvom rade od okna. Bola tam, sedela a smiala sa. Bola rovnako krásna ako včera, dokonca krajšia lebo slzy jej nepristanú. Keď som vošiel všetci sa pozreli na mňa no keď zistili že nie som učiteľ všetci sa vrátili k tomu čo robili. Buď len tak hovorili zo spolužiakmi, hrali karty, hádzali si loptu alebo si opakovali predchádzajúcu látku. Učiteľ mohol prísť hneď za mnou a stále na mňa kričal prečo nesedím pri levici ale pobehujem po triede, tak som si rýchlo zložil stoličku a sadol si. Otočil sa k Soni usmial sa a žmurkol na ňu. Ona mi zakývala nech prídem k nej. Ja som si myslel že to spraví tak som vstal a chcel ísť, keď ma zastavil učiteľov hlas. „Ale, ale máte zlý zlozvyk behať pred mojou hodinou po triede. Dúfam že si to odvyknete lebo to budem musieť riešiť zápisom. Sadnúť a ticho“ Ja som to vedel, tak som len zúfalo pozrel na Soňu a ona mi odkývala že nevadí.

Hodina dejepisu nudná ako stále. Vedeli sme pomaly viac ako učiteľ ale ako hovoril opakovanie je matka múdrosti. A tak keď som čítal Napoleonov životopis po siedmi krát už sa mi viečka skoro zatvárali. Zobudilo ma len ďalšie zvolanie môjho mena. „Áno pán učiteľ ?“ Neviem prečo som sa pýtal keď som aj vedel čo ma čaká „No prosím poďte k tabuli a povedzte nám niečo o Napoleonovi.“ Zobral som si zo sebou žiacku a pomaly išiel opakujúc si text. Prešiel popri Soni a rýchlo som ju pohladkal po pleci čo si nikto nevšimol. Prišiel až dopredu a začal hovoriť „Napoleon Bonaparte, pôvodom Talian neskôr najslávnejší Francúz. Narodil sa a detstvo prežil na Korzike...“ Na záver som pozrel učiteľovi do očí. Bol veľmi smiešny. S jeho obrovskými okuliarmi pozeral do učebnice a kontroloval všetko čo som povedal. Keď prišiel až na záver otočil sa ku mne a potešene povedal „takto má vyzerať dobre naučení žiak, vidíte berte si z neho príklad. Keby každý bol taký všetci by ste mali jednotky. A viete prečo ? No povedz nám koľko krát si si to prečítal ?“ A ja som už vedel ako to skončí a len tak som odpovedal „päť“ a nasledovalo to čo som si myslel. To čo hovoril stále keď niekto niečo vedel “No vidíte. Päť krát, opakovanie je matka múdrosti...“ otvoril žiacku a dopísal mi tam ďalšiu jednotku. Hneď nato otvoril klasifikačný hárok a ja som len potichu povedal „štrnásť“ Učiteľ ma asi začul keď hneď prehodil na štrnástu priečku kde bolo moje meno. A aj tam mi zopakoval pohyb perom, hore a dolu.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
kikikiki15  1. 2. 2008 10:02
super...fakt super...jak kniha...bohové...ale chcelo by to pokračovanie...dufam, že v tom budeš aj pokračovať!!!!!
Napíš svoj komentár