21st Century (IV.čast)

Prišiel som bližšie, chytil ju za ruku a spolu sme si sadli na studenú lavičku. Pouličná lampa nad nami agresívne blikala, mesto bolo úplne prázdne. Stretávali sme sa tu skoro každú sobotu ale nikdy sme tu neboli sami. V hlave mi bežali rôzne slová ale nevedel som ako začať a tak som len povedal „Ahoj, čakala si dlho ?“. S úsmevom pozrela na mňa a potichu povedala „Ani nie, nechcela som zmeškať a tak som prišla trošku skôr“. Stále keď som si predstavoval ako my sami sedíme na lavičke, stále to bolo iné. Akoby sme boli odvážnejší a akoby nám slová samé prišli na jazyk, rozprávali sme sa a smiali sa, no teraz, naozaj, to bolo úplne iné. Len sme ticho sedeli a pozerali na hviezdy. „Padá hviezda“ povedal som. No ona akoby si to všimla skôr a pozerala sa ako maličké svetielko padá k zemi. „Teraz by sme si mali niečo želať“ povedala a potichu zašepkala svoje želanie. Urobil som to aj ja a usmial sa. Určite sme si želali to isté. Jemne som ju hladkal po ruke a ona sa usmievala. Nepozerala na mňa, stále sa dívala na žiariace hviezdy na nočnej oblohe. Pritisol som sa bližšie k nej, a povedal „Chceš ísť v sobotu na pizzu ?“ Opýtal som sa jej aj keď som vedel že bude súhlasiť. Ona len ticho prikývla a ďalej sledovala hviezdy. Po pár minútach tichého vysedávania na stále studenšej lavičke nečakane povedala „Prečo až teraz ?“ Nechápal som otázke a tak som sa spýtavým pohľadom zahľadel do jej modrých očí. Už nesledovala hviezdy ale pozerala na mňa a hovorila. „Prečo sme spolu až teraz ? Mohli sme spolu chodiť pred mnohými rokmi, prečo až teraz ?“ nevedel som odpovedať otázku a v duchu som sa pýtal to isté.

Prešlo ďalšie minúty mlčania. A už si ani nepamätám ako ale začali sme sa rozprávať o sebe. Zistil som všetko o jej živote, aké to má ťažké z rodičmi, vypočul som si skvelé príhody z jej bratom, a nakoniec som si všimol že sme úplne rozdielny. Ja mám rád knihy, ona ich neznáša. Ja mám rád horory, ona komédie. Ja mám radšej bielu, ona zas čiernu. A nakoniec sme sa zhodli že aj u nás platí pravidlo protiklady sa priťahujú.

Prišiel som celý premrznutý domov. Vyšiel hore schodmi a zavrel sa do izby. Zapol počítač a počkal kedy nabehne ICQ. Soňa ešte nebola doma, zelený kvietoček svietil len pri mene kubo. A za okamih ho vystriedal mne už veľmi známi znak prichádzajúcej správy. Klikol som a prečítal nespisovne napísaný text „cawes to co ty a sona ?? “ Nevedel som čo mám napísať, ešte chvíľu som rozmýšľal, položil ruky na klávesnicu a rýchlo napísal moju odpoveď. Trikrát som si to prečítal a odoslal. „co by bolo ??“ Pár sekúnd som čakal na odpoveď po zaznení zvučky čítal: „Neodpovedaj mi otaskuo a vem kedi sa neco deje a teras sa neco deje tak mi neklam“ On ma stále dostane. No nemohol som nič len sa priznať. „sorry, no ved ti vies o com som stale snival, a teraz sa mi to pomaly vyplna“ Myslím že tentoraz mu moja odpoveď stačila.

Čakal som ešte dlho do noci, no nikto nechodil. Pomaly som zaspával a dopisoval blog na birdzi. Niekto mi napísal, no veľmi ma to nepotešilo. Prečítal som si celkom pekný komentár k mojej fotke a išiel som off. Ešte trošku som popozeral trápny film o nejakých Japoncoch no vôbec som nevedel pointu a tak som dojedol posledné chipsi a zaľahol do postele.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu