Mad days 1.

Ešte stále unavený som sa dovalil do kúpeľne, pod zámienkou umyť si zuby. Zlepené oči mi bránili videniu a tak som sa najprv opláchol studenou vodou. Až vtedy som zistil že nemám žiadnu príčinu tu stáť. Zuby sa dneska umývať nebudú, nieje zubná pasta. Nemal som na výber musel som ísť z neumytými zubami, čo pre mňa vzhľadom nato že som včera večer jedol cesnakovú pomazánku bola pohroma. Hneď keď som vyšiel z domu som stretom kamošov ktorý vyzerali ako keby sa stále nezmierili s tým že musia ísť každý pracovný deň do školy. Keďže rozprávanie pola moja parketa začal som pozdravom načo som od všetkých začul zamumlanie čo v skorostávačštine znamenalo niečo ako čauko alebo ahoj. už som sa pomaly prebúdzal a hovoril jeden veľmi dobrý vtip všimol som si že sa všetci obzerajú po strašnom zápachu a tak som celou cestou bol ticho.

V autobuse to už bolo iné, všetci sa učili na písomku zo zemiaku a aj tak tam bol trojnásobný smrad než z mojich úst tak som mohol normálne hovoriť a nikto si nič nevšimol. Všetci boli v tradičnej hypnóze z učenia a tak ani teraz som nemohol dokončiť svoj skvelý vtip.

V škole to už bolo iné, všetkým žiaril úsmev na tvárach keď sme sa dozvedeli informáciu že máme zastupovanú matiku. Ja keď si všetci pamätali na slová zemepisárky, "utorok si napíšeme písomku", nikto nato nemyslel.

Na hodine aj keď to bola hneď prvá, všetci sa cítili veľmi dobre. Každý učiteľ si hneď všimol že už nemáme zvyčajnú uspatú náladu a tak sa aj im lepšie učilo. aj keď sme nadávali pozor ako stále, tentoraz si všetci šuškali že nemajú domácu ale ako dobre že nikto nemusí na prestávku opisovať. Že spomínala že nám dá známky z testu ale aspoň si kritizovanie našich rodičov trošku presunieme.

Tretiu hodinu keď sa už všetci vyrozprávali aké máme dneska šťastie začal zemepis a tak sme sa začali rozprávať aké máme dneska nešťastie. Hneď keď vošla učiteľka do triedy, všetci si začali vyberať papiere a písali s do rohov mená. Keď si aj učiteľka všimla že všetci sú pripravený začala diktovať otázky. Každý sa začal chytať za hlavu aký sú hlúpy a mne neostávalo nič iné len rozmýšľať. Keďže otázky boli len päť pri napísaní myslím že správnej odpovede so si asi tri krát zopakoval čo som napísal a keď sa mi zdalo že to mám správne až potom som prešiel na ďalšiu otázku.

Mal som už pocit že to nieje až také ťažké kým som nenarazil na päťku. Keď som sa nato pozrel prvý krát myslel som že otázka bude dosť ľahká no po prečítaní mi prešiel mráz po chrbte. "V akom slovenskom meste sú papierne". Čože ? Prečítal som to ešte veľakrát keď som zistil že na toto neviem odpovedať. Rozmýšľal som tak dlho kým ma nenapadol jeden skvelý nápad. Pomaly a potichu som prisunul zošit ale nie s tým že som chcel opisovať len som sa pozrel na zadnú stranu. Ani som nehľadal dlho čo som chcel nájsť. Hneď and čiarovým kódom som našiel © Slavošovce. Aj keď som vôbec netušil či odpoveď je správna napísal som doteraz neznámi názov mesta do kolónky pod piatu otázku.

Keď som začul tú známu vetu "položte perá" pri ktorej som sa stále bál, teraz som bol aj trošku rád. Podarilo sa mi napísať všetko čo som vedel, a s drobnou pomôckou som napísal písomku veľmi dobre. aj keď všetci pri tejto vete hlasito vydýchli alebo zamumlali nejakú nadávku ja som sa usmieval.

--- sorry to zdržanie ale teraz to už je 100% dokončené, príjemné čítanie. ---

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu