Hádame sa a zas sa uzmierime. A stále dookola. Už ma to nebaví.
Len sa urážaš za somariny. Lebo to nie je tak ako chceš.
Ale včera ma to dostalo. Toto by som nečakala. Zistiť, že ty nevieš nikoho pochopiť len seba...Teba majú všetci chápať ale ty nemusíš nikoho a nič. Vidím v tom veľký rozdiel a medzeru v našom kamarátstve.
Pýtam sa teda...ako sme sa mohli tak dlho spolu kamarátiť? čo mi dáva naše kamarátstvo? Možno len tú srandu, čo mi občas pomohla nebyť smutná...aj ked ty si o tom nemala ani potuchy. Nikdy si sa nespýtala na moju školu odkedy tam chodím. Nezaujímalo ťa nič. No dobre...aby som neklamala. Vždy ked si dorozprávala čo máš nové si sa opýtala ako sa mám. Ale podľa mňa to bolo len tak zo zdvorilosti.
Dlhšiu dobu mám pocit, že som pre teba bola niečo ako psychológ ktorému si sa mohla vyrozprávať. Vedela si, že ty na to poviem svoj názor ale tvárila si sa, že ma nepočúvaš. Nepočúvala si moje rady. Najradšej by si bola aby som ti na všetko prikyvovala. Ale to by sa z nás stali falošné kamarátky.
Ale aspoň som po včerajšku prišla k rozhodnutia. Nad ktorým som premýšľala. A ked ma nevieš ani pochopiť alebo prispôsobiť sa...tak to je už o čom to kamarátstvo? Nechápem....nechápem ako som toto všetko nevidela...stále len hádať sa a tvoje obviňovanie.
človek by si mal uvedomovať svoje chyby a nie len ich hádzať na druhých ako ty. Stále len ja tá zlá a ty tá dobrá. Takto to ale v živote nechodí. Ale ty možno raz pochopíš. Možno...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár