Po škole sme vyšli spolu s Denisou. Už som čakala, že na mňa budú čakať tie dve, ale tentoraz bol vzduch čistý. Pozrela som cez cestu a pochopila prečo. Práve niečo riešili s Barbi. Takú mala prezývku, ale volala sa Barbara. Dosť komplikované meno, tak sa jej skrátilo. Videla som len jej vystrašenú tvár. Takže na ňu museli kričať.
,,Dnes môžme ísť spolu domov. " podotkla Denisa. Prikývla som.
,,čo od teba chcela Paula? Potom sa dosť smiala. " povedala som.
,,No hej, som jej povedala o Rasťovi. A ked som povedala vek, tak sa začala smiať. Vraj či môže ísť nabudúce so mnou za ním. A ja som prikývla. " mykla plecom.
,,Nie je to divné? Možno ti dá nejaké rady. " pousmiala som sa.
,,Ved Paula je fajn. " prehodila len tak Denisa.
,,Hej pre teba áno. Pre mňa už nie. Myslela som, že je kamarátka. Ale mýlila som sa. " vravím .A tak potom už len rozprávala o Rasťovi a o tom stretnutí. Vraj nevie, o čom sa majú baviť. No ja jej v tom veľmi neporadím.
,,Tak sa vidíme. Asi až v pondelok, čo?" pýtam sa jej. Už sme boli akurát v polovičke cesty. A to sme už išli každá iným smerom.
,,No ved možno zajtra sa zastavím a poviem ako to všetko prebiehalo. Hm? " vraví mi.
,,No jasné, môžeš. Aspoň daj vedieť. Tak ahoj. " pozdravila som ju a už som išla domov.
Doma som bola za 10 minút, pretože tým mojím rýchlym krokom sa to ani neskôr stihnúť nedá. Konečne som zhodila tašku z chrbta a ľahla si. Vybrala som mobil a prezvonila Roba. Odzvonil okamžite. Tak so mu napísala.
,,Ahoj už som doma. A ty? Ešte v škole?" ťuk a sms odoslaná. Správa od neho prišla okamžite.
,,Ahoj, akurát idem domov. Dnes sme skončili skôr. Máš dnes niečo v pláne? " pozerala som na sms a potom odpísala.
,,Budem doma. Prečo? A ty?"
,,Len tak. Ja len či si večer nepopíšeme. Alebo nebodaj nezavoláme. Ja budem tiež doma. Nechce sa mi ísť nikam. "
Už som sa zľakla, že ma pozve von. Nebola som na to ešte pripravená. Ved sme sa ani nevideli. Ale fajn sa mi s ním píše. Len sa bojím, že bude zo mňa sklamaný. Z toho, že nie som nejaká krásavica. Prečo mi vlastne na ňom záleží? Ved sme len kamaráti, nič viac. Aj tak by z nás nikdy nič nebolo.
Už som raz zamilovaná bola. Do spolužiaka. Bolo to ešte, ked sme bývali na východe. A videla som ho každý deň. Roba som ešte ani nevidela, ale považujem ho za dobrého kamaráta.
Tým rozmýšľaním som úplne zabudla na to, že som mu neodpísala. A tak mi prišla od neho sms.
,,Prepáč, ak som niečo napísal. Ja len, že by som ťa rád počul. Už si píšeme skoro dva týždne. "
,,Nie, nič sa nestalo. Som sa zamyslela. Máš pravdu. Tak si teda večer zavoláme. Teda ja tebe. Ale len na chvíľu. O 18h? Hm?" na odpoved som musela chvíľu počkať.
,,Dobre, vyhovuje. Teším sa. Tak zatiaľ. "
A tak som do toho seba dostala. Už niet cesty von.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár