Mŕtvi nebehajú, časť druhá

Ulice si ho pomaly získavali, človek toto mesto milovať jednoducho musel. Ani nevedel prečo, videl takýchto miest stovky, priam milióny a predsa toto bolo iné. Nechápal čím, len cítil, že sa tu cíti dobre.
Igor povedal, že kaviareň na rohu ulice Mieru. Videl to jasne pred sebou, obrovská šálka s nejakou usmiatou babičkou a pod ňou nápis Káva, s podnadpisom ako od vašej matere. A keď nahliadol dnu, zbadal prvotriedny pajzel. V duchu si pripomenul, že nemá súdiť knihu podľa obalu, premohol sa a vošiel dnu. Ten puch ho okamžite presvedčil, že obal absolútne s knihou súvisieť nemusí.
„Robino, hej, tu som, čo ma nevidíš?“ ozval sa hlas niekde spoza neho.
Otočil sa a zbadal chlapíka, malého, tlstého, ako z policajného filmu. No Igorovi niečo sršalo z tváre. Nielen odhodlanie, nielen skúsenosti. Aj keby existoval zbrojný pas na pohľad, tento človek by ho nedostal.
„Servus Igor, ako sa máme? Ako robota, ide??“ pozdravil sa priateľsky a pomaly začal uvažovať, ako z tohto človeka vytiahne to, čo potrebuje vedieť. Vytiahol cigaretu a prehmatal vrecko, aby zistil, že zapaľovač nemá.
„Oheň nemáš?“
„Čo?? Jáj, jasné... Robota ide, len bez teba nám je tam dosť clivo, ale nejak sa už držíme...“ začal, no vzápätí mu to došlo. „...počkaj, nefajčiarske maniere ťa opustili? Veď si zbieral od celého oddelenia nefunkčné zapaľovače...“
Môžem sa ja naozaj dostať pod kožu takému chrapúňovi? Najprv absťáky, teraz fakt, že sa vyžíva v tom rizikovom stave...
„Povedzme, že deň nezačal práve najlepšie. Ráno si niekto skrátil cestu do roboty cez môj byt a popritom stratil nejaké olovo v mojej kuchyni, spálni a kúpeľni. Čo mi o tom vieš povedať?“
„Pozri, je to tvoj džob, ak sa niečo posralo, ja o tom neviem nič.“ ohradil sa Igor, no ten záchev Robo cítil. Klame.
„Nie, ty pozri. Potrebujem vedieť, kde čo uletelo, keď ich mám na krku, jasné?“ už začal improvizovať, čo bolo signálom, že treba spomaliť.
„Robko, rád by som ti pomohol, ale nemám nato...“
„...gule, ak sa nemýlim.“ Dokončil jeho vetu Robo, vstal a bleskovo vytiahol zbraň, hlavňou mieriac Igorovi rovno medzi oči. „Aspoň mi neklam do ksichtu, myslel som si, že sme kamoši. Do boha, potrebujem jedno meno.“
„Pozri, čokoľvek si posral, posral si to ty, lebo o tebe vedia. Je mi u riti celá tvoja misia, či ako si si to nazval, proste si sa prezradil a nikto z nás za teba rodinu do slučky neobetuje, jasné? A nemier na mňa tou debilinou, ja fakt nič neviem.“
„A kto niečo vie?“ spýtal sa miernejšie, no stále zbraň neodložil. Vynikajúce, dokonca poliš v utajení, infiltrácia a všetky tie blbosti. Fakt super, to teda trafil bohovskú persónu.
„Tak dáš to už dakam do boha, alebo...“ no nedokončil.
Čas sa zastavil, spomalil a ako v spomalenom zábere sa z Igorovej hlavy naboku zniesla spŕška krvi nasledovaná jedinou olovenou guličkou. Čas sa do normálu vrátil až nárazom jeho hlavy na stôl, keď sa jeho „priateľ“ ujal úlohy prítoku obrovskej krvavej mláky.
Inštinktívne sa schoval pod stôl, no streľba ustala. Zdalo sa, že tento krát nebol terčom on. Odrovnalo ho, akí boli tí ľudia kľudní. Doteraz tam stál so zbraňou namierenou na hlavu človeka a oni ani brvou nepohli, potom niekto strieľa dnu a oni sa schovajú, počkajú, vylezú a ďalej si popíjajú tú močku ako od matere.
„ To je naňho.“ povedal čašníčke a ukázal na Igora.
Vzal zo stola zapaľovač, obliekol si kabát a šiel preč.

Problémy. Nenávidel to, vždy, keď cestoval, musel sa zžiť so svojim novým ja. Musel postupne skladať mozaiku jeho osobnosti, aby vedel, kto vlastne je. No a to často spôsobovalo, že nehľadiac na jeho snahu len si bezstarostne žiť, veci sa tak nejak sami otočili a spravili z neho človeka zainteresovaného, zrazu sa problémy skutočne stali jeho problémami. Ako napríklad...teraz.
Potreboval nájsť zrkadlo, potreboval sa na pár vecí spýtať Jeho. Zamyslene míňal obchody, žujúc bagetu a postupne začínal cítiť nervozitu z pohľadov ľudí, pristihol sa dokonca, že opatrne nahliada za každý roh. Až zbadal benzínku, ale hlavne ten nápis WC.
Bezmyšlienkovite prešiel cez cestu, čo spôsobilo mierny šok vodičovi Opla, ktorý ho skoro nabral. Fotobunka sa otvorila a on pomaly prešiel medzi regály, až ku dverám na záchod. No viac ho zaujímali oné dvere, dvere s nápisom LEN PRE PERSONÁL. V nich stál chrbtom k nemu otočený vysoký, pomerne správnymi smermi vyvinutý muž. Striaslo ho pri predstave boja, ale potom si pomyslel, že má upratovač temeno v naozaj užitočnej výške. Vytiahol zbraň, napriahol sa a..
...zvuk nárazu ľudského tela o zem bol...zvláštny, Taký z tých, ktoré môžu byť akokoľvek tiché, ale vždy vás zamrazí, lebo ich akosi počujete.
Čo najtichšie strčil muža do miestnosti, vzal mu kľúče a zamkol ho v nej. Potom sa presunul na záchod, kde sa zrejme písala rovnaká kniha ako v kaviarni, zavrel dvere a zamkol.
Znova vytiahol cigaretu, ale tento krát si zapálil na prvý pokus. Cítil sa prehnite, že takto obchádza zásady toho muža, ale bolo mu to jedno, on ho tiež dostal do riadnej kaše.
Vydýchol na sklo a na jeho zarosenú plochu napísal prstom tri slová – Areras Atsea Oloe.
Rosa zmizla až neprirodzene a on si s nechuťou pomyslel, že to, čo dnes uvidí, bude zase topiť v alkohole ešte minimálne týždeň.
V tom naňho jeho odraz prehovoril.
„Ako sa opovažuješ, smrteľník...“
„Skráť to, nemám čas...“ prerušil ho Robo ostro. „Potrebujem vedieť, kto, alebo čo mi v tomto prekliatom svete ide po krku.“
„Aaaaach, braček, daj mi jediný dôvod, prečo by som ti mal pomôcť. Si dezertér, vyhýbaš sa zákonom, dokonca aj tým, ktorým sa podriaďujú bohovia. Utekáš. A naozaj si myslíš,“ hlas sa mu zrazu zmenil na iný, ale známy, “že ťa to nikdy nedobehne?“
Pozeral do očí sebe. Teda, sebe, ako vyzeral doma. No, prakticky preňho už niečo ako doma neexistovalo. Príliš dlho už utekal. Jazvy radšej ani nepočítal a snažil sa nevšímať si tú odpudivú stareckú tvár a nemyslieť nato, ako by asi vyzeral jeho chrobopis. Areras sa usmieval. Poznal ten úsmev. Zase sa hrá na svedomie. Bol ako malé dieťa.
„Pozri, sme rodina. Kedy som ťa naposledy o niečo žiadal?“
„Keď si chcel, aby som ťa naučil v plnom rozsahu používať to, s čím si sa narodil, to, čo máš po našom otcovi. A ako som dopadol? Bohovia sa mi smejú, že som ako správca zlyhal...ušiel mi človek.“ Cítil jeho hnev, hoci bohovia emócie najavo nedávali. Sršal odtiaľ, spaľoval mu zmysly.
„Ale keď chceš viac informácií, spýtaj sa toho gentlemana, čo stojí za dverami.“ usmial sa zubate Areras a zmizol.
„Čo? Akého...do riti!“ zanadával a v momente zaliezol za najbližšiu stenu. Chlap vošiel dnu ale kým zbadal odraz v zrkadle, pažba mala po robote a on sa znova s tým zvláštnym zvukom zviezol na zem. Nechal ho na záchode, rýchlo otvoril dvere upratovačovi, ktorý ešte vždy ležal na zemi, hodil naňho kľúče a šiel kúpiť nejaký povraz. Pri kase znova človek, ktorý vyzeral, že mu je jedno, či mu personál leží v bezvedomí v kutici a čo robil chlapík so zbraňou na ženských záchodoch.
Keď mal, čo potreboval, pozrel sa z pumpy von, cez záchodové okienko videl kamarátov – kontajnery. To nepochybne signalizovalo prítomnosť kanálov. Preto chlapa chytil, vyhodil ho von a vyšiel za ním oknom.
Poklop bol znova medzi smetiakmi. Otvoril ho, šmaril chlapa dnu a poďakoval bohu zato, že to nie je taká výška ako väčšinou v kanáloch býva. Prehupol sa dnu a poklop zavrel. Potom chlapa nahmatal a zviazal mu ruky aj nohy. A čakal. A čo robí fajčiar počas čakania? Fajčí. Fascinovalo ho, že prebral po niekom zvyk natoľko, že si už ani nebol istý, či tú chuť na cigaretu nemá naozaj on.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu